Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

34.

Jakub si zahryzol si do pery. Teraz alebo nikdy. „Pamätáš si, ako si mi hovoril o tej tvojej overenenej metóde na bolesť hlavy? Ja... Chcel by som ju vyskúšať."

Na Matejovej tvári sa objavila zmes pobavenia a prekvapenia. Obdivne si premeral Jakuba od hlavy po päty a pomaly sa k nemu skláňal, pripomínajúc hladnú šelmu, striehnucu na svoju korisť. „Nuž, keď sa mi takto sám ponúkaš... Dá sa odolať?" zamyslene preniesol, objal ho oboma rukami a priblížil si ho viac k sebe, aby mohol obdarovať jeho krk niekoľkými nežnými bozkami.

Jakub sa hanblivo usmial a slastne naklonil hlavu do strany, aby mal Matej lepší prístup. „Tipujem, že odpoveď je nie," zamumlal.

„Pravda," prikývol Matej. „Tak šup do spálne," zašepkal Jakubovi do ucha. Opatrne sa s chichotajúcim mladíkom na rukách postavil a zamieril von z obývačky.

Nebol ani na polceste k spálni, keď sa bytom rozoznel zvonček. Jakub sa pri tom zvuku prudko mykol a takmer zletel na zem, no Matejova duchaprítomnosť ho uchránila od pádu.

„Žeby to už bolo jedlo?" prekvapene sa opýtal Matej a zamračil sa. V hlase mu zaznievalo sklamanie z prekazenia toho, k čomu sa schyľovalo. Keby vedel, že prídu tak skoro, tak Jakuba stopne. Myslel si, že má dosť času, inokedy im to trvá oveľa dlhšie.

„Čakáš vari niekoho iného?" zahundral Jakub.

„Práveže nie."

„Tak ma zlož a choď otvoriť," otrávene zašomral. Ten poslíček si teda vedel vybrať správnu chvíľu. To bolo ako naschvál. Keď sa konečne k niečomu odhodlá, tak mu to takto prekazia? Nie, on sa nevzdá. Veď jedlo sa dá aj prihrať... „Ale aj tak sa tomu nevyhneš," zavolal za Matejom sekundu pred tým, než muž s pobaveným úškrnom otvoril dvere.

„Zdena? Čo... čo tu robíš?" Úsmev na Matejovej tvári okamžite zamrzol a vystriedalo ho úprimné zdesenie. Dúfal, že Jakub stihol z chodby odísť, no prekvapené zalapanie po dychu ho veľmi rýchlo vyviedlo z naivného omylu. Našťastie sa zdalo, že Zdena to vôbec nezaregistrovala. Možno sa mu podarí jej zbaviť skôr, než by si Jakuba stihla všimnúť.

„Prišla som na návštevu," neúprimne sa

zasmiala Zdena. „Potrebujem s -"

„Teraz sa mi to vôbec nehodí," tvrdo ju prerušil Matej a snažil sa postaviť tak, aby Zdena nezbadala Jakuba, stojaceho uprostred chodby ako soľný stĺp a neschopného pohybu. Ak ju čo najskôr nevyhodí, budú mať obaja dosť veľký problém.

„Ale choď," mávla Zdena rukou a teatrálne pretočila očami. „Myslíš, že som v živote nevidela chlapa iba v boxerkách?"

„Nemám čas a -"

„Ty tu niekoho máš!" svitlo Zdene odrazu a v jej očiach nebezpečne zablýskalo. Z jej pohľadu bolo Matejovi jasné, že sa len tak ľahko nevzdá a neodíde, kým nezistí, koho v byte ukrýva. Musí ju čo najskôr vyhodiť, alebo prinajmenšom dúfať, že Jakub bude mať toľko rozumu, že sa ukryje aj sám.

„Nie, ale -"

Ani tentoraz ho Zdena nenechala dohovoriť. Odstrčila ho od dverí a už-už by sa bola sama nanominovala dnu, keby v tom momente nezbadala konsternovaného Jakuba, hľadiaceho na ňu s výrazom absolútneho znechutenia a šoku. Najhorší Matejov scenár sa naplnil. Zbledla, zatackala sa a chvíľu neveriacky preskakovala pohľadom z jedného na druhého. Náhle sa jej oči rozšírili šokom a pochopením z nepríjemného zistenia.

„T-ty s-si f-fakt g-gay?" jachtala, mŕtvolne bledá, ako keby videla ducha. Chytila sa za srdce, akoby v tom momente mala dostať infarkt. Nie že by si to Jakub v tej chvíli neprial.. „T-toto l-len t-tak nenechám," pokračovala a zlovestný tón v jej hlase hovoril jasnou rečou. „Toto oľutuješ, Matej Kozáčik!" vyštekla naposledy a už jej nebolo.