V ČASE

⏲II.⏲

,,Hodinky"?zháčila som sa. ,,Aký debil by poslal malé hodinky v obrovskej krabici?!?!?"bola som vytočená ,pretože kôli jedným posratým hodinkám som musela vstať a prerušiť proces ,ktorý sa nazýval
: raňajky
PS:milujem jedlo😀😘🍩Rozhodla som sa že ich nastavím aby som ich mohla použiť. Stlačila som ľavý gombík, ktorý mal byť spúšťač. Ale miesto toho aby sa hodinky zapli, som sa niekde teleportovala.
,,Do prčic kde to do riti som?!"objavila som sa na mole , ktorý bol preplnený ľuďmi. Ženy okolo mňa mali oblečené dlhé šaty a v rukách držali dáždniky,ktoré pripomínali 50 roky. Muži mali oblečené dlhé saká a na krku mali priviazané kravaty.
Vyzerali asi nejako takto👇👇👇👇👇👇👇👇👇👇

Muži :

,,Dobrý deň, neviete mi povedať čo je tu za slávnosť? Spýtala som sa páni ,ktorá má tajné sledovala vražedným pohľadom. ,,Dnes je fotenie na mole"odpovedala a stiahla má k ostatným ľuďom, ktorý stáli pred nejakým strojom ,ktorý pripomínal fotoaparát. ,,A úsmev" zakričal fotograf. Veľký stroj vytlačil čiernobiele fotografie. Na zadnú stranu fotky napísali rok. Veľmi som sa zľakla.Bol tam rok 1947. ,,Do čerta, čo sa to stalo! nieje rok 2019?!". ,, Haló? páni aký je rok?" potrebovala som sa uistiť či je rok 1947.
,,Je rok 1947" odpovedala páni. V tej chvíli som sa pozrela na hodinky. Hodinky fungovali, ibaže keď som bola v roku 2019 tak nešli, a keď som sa dostala tu tak začali fungovať. Udivene som pozerala na všetkých ľudí. Vo chvíli do mňa s ramenom narazil chlap. Bol vysoký asi 186cm, mal vypracované telo, sivé oči, a farbu vlasov mal špinavoblonďavú. Zrazu mi hodinky z ruky vytrhol a začal utekať. Predierala som sa pomedzi ľudí na mole a snažila som sa ho dobehnúť ale on bol veľmi rýchli. Až kým mi nenapadol šibalský plán. Asi 7metrov odomňa stal pár. Žena s mohutným mužom. Chlap prebehol okolo nich, a vtedy som zakričala na pár. ,,Pane! Pane! Ten chlap ,ktorý prebehol okolo, ukradol vašej žene peňaženku z kabelky!" ,,Čože urobil?! Zato zaplatí" rozutekal sa za chlapom a sotil ho na zem. Udieral ho päsťami do tváre, a ja som sa zatiaľ nenápadne priblížila k jeho ruke, v ktorej držal moje hodinky. Vytrhla som mu ich z ruky, a utekala sa niekam skryť. Prišla som totiž na to, že vďaka tým hodinkám sa môžem vrátiť späť do roku 2019. Oprela som sa o múr a zošmykla som sa dolu. ,,Ako sa len môžem vrátiť späť?" pýtala som sa samej seba. Zrazu som započula kroky približujúce sa ku mne. Niekto má chytil pod krk a zodvihol má nad zem.
Bol to ten chlap ,ktorý mi ukradol hodinky. ,,Kto si? a prečo máš moje hodinky ?!"spýtal sa ma chlap. ,,Tttto ssú moje hodinky"odpovedala som mu lapajúc po dychu.
,,Ale nie sú"povedal nahnevane a rozbil mi tehlu o hlavu. Omdlela som. Zobudila som sa pri ohni, bola som prikrytá dekou a on sedel oproti mne na kmeni. Vyrábal šípy z brezy.
,,No konečne, myslel som že sa už nezobudíš, a ja by som ťa musel pobozkať ako v šípkovej Ruženke".
,,Čože? Toto by si neurobil!" Vypŕskla som naňho.
,,Myslíš?" pousmial sa po pod nos. ,,Čo odomňa chceš? Kde to som? A kto si ?". ,,Hou Hou Hou POMALY!
Tak po prvé chcem svoje hodinky.
Po druhé si v lese a ležíš na zemi pri ohni.
Po tretie ja som Peater Wayony". ,,Fajn a..." Prerušil ma. ,,Teraz ja"
Postavil sa, luk a šípy si dal na chrbát a prešiel predomňa, chytil ma za ruky, vytiahol má na nohy a pritiahol si ma k sebe. Vtom momente som si všimla jeho nádherné sivé oči. Peater vyzerá takto:👇👇👇👇👇👇👇

Pozerala som naňho a všimla som si že je odomňa o pol hlavy vyšší. Pozerala som na neho s otvorenou pusou až kým ku mne neprehovoril. ,,To budeš na mňa akože čumiet celý deň? Vyhral som MISS? alebo čo?"

,,Eem... Noo nie!" odtlačila som sa od neho a chcela niečo povedať ale on ma znova prerušil.
,,Ako sa voláš?"opýtal sa zvedavým hrubým hlasom. ,,Jaj no"zakoktala som sa. ,,Aha fajn teší ma Jaj no😂"podal mi ruku a zatriasol ňou. ,,Nie nie, moje meno nieje Jaj no volám sa Sarah". Zasmiala som sa.
,,Ja viem" usmial sa.
,,Dopx on ma taký krásny úsmev, a tie zuby.😍"
V duchu som si povedala.
,,Odkiaľ máš moje hodinky?" Spýtal sa ma.
,,Nie sú tvoje ale moje, doniesol mi ich kurier"skríkla som s dôrazom na slovo moje.
,,Čože?akože v krabici? čo na nej bolo napísané?!"dychtivo sa má spýtal. Pozrela som naňho smiešnym pohľadom. ,, Boli tam vyryté písmena PW, prečo?". ,,Ja ho zabijem! zabijem! zabijem!" Rozčulene si začal baliť veci do ruksaku. ,,Koho zabiješ?"udivene som sa na neho pozrela, bol otočený chrbtom. Pozrel sa na mňa cez rameno a odpovedal: ,,Svojho otca"
,,Ty chceš zabiť svojho otca?"začala som si myslieť že už má nič neprekvapí. ,,Poď sem"sadol si na kmeň, chytil ma za ruku a posadil má vedľa neho. Pomaly som ani nedýchala od nedočkavosti. Premerial si ma pohľadom a smutným hlasom začal rozprávať. ,,Bol som ešte dieťa, stalo sa to tak rýchlo aáá...

A je to tu 880 slov.
Viac sa dozviete v III.kapitole. Napíšte mi do komentárov či sa vám môj príbeh páči alebo nie.
Zatiaľ Ahoj 😘😉.