V ČASE

⏲IX.⏲

Vďaka slnku mi už konečne bolo príjemné. Nebála som sa, na cestu som videla a na nohy mi už nebola taká veľká zima. Veď som mala len kraťasy, croptopové tričko, papuče s opičkami a bundu od Richarda. No večer som si fajne poškriekala. Ale aj pokecala. Na široko som sa usmiala. Spokojne som si vykračovala asi hoďku až kým som nepocítila chladný piesok na mojej nohe. Bolo to divné pretože ten piesok bol tmavý ako hlina, vlastne ako blato. Ale však kašľať na to. Pomyslela som si a kráčala ďalej. Nejak sa mi ťažko kráčalo, akoby ma niekto držal za nohy a ja sa snažím utiecť z jeho pevného zovretia. Čím ďalej som zašla tým ďalej sa mi nohy zaborávali do piesku. Zrýchlila som ale ťahalo ma to nižšie a nižšie. Až keď som sa nemohla ani pohnúť uvedomila som si že som vošla do tekutého piesku.
,,Do kelu, čo teraz budem robiť?!"zúfalo som zo seba vydala.
Pokúšala som sa z neho vyslobodiť ale nešlo to. Mykala som sa zo strany na stranu, ale stále ma to ťahalo dolu. Prešlo asi pätnásť minút a ja som tu stále uväznená. Začali mi slzy stekať po tvári a uvedomila som si že to je môj koniec.
,,Nie,ja sa nevzdám, nevzdám!!!"povedala som si. Už prešla asi
polhodina a ja som už bola zaborená v piesku po ramená. Začala som kričať:
,,Pomóóóc, pomóc".
Stále som len kričala a kričala, až ma začalo bolieť hrdlo, ale kašľať na neho! Dôležitejší je život než moje hrdlo. Kričala som a kričala ale dala som si menšiu prestávku, aby som sa nadýchla a kričala ďalej. Nenapadlo mi nič lepšie než kričať, ale čo som mala robiť keď mi trčí už len hlava. Unavilo ma to a vzdala to. Posledné na čo som myslela bolo čo sa stane ak hodinky ostanú so mnou, už navždy pod tekutým pieskom. ,,No čo, aspoň naštvem Peatra" pomyslela som si so škodoradosťou v mysli.
Vo vnútri vo mne výrila panika. Trčí mi už len hlava a ešte k tomu som ponorená v strachu ,ktorý som už raz zažila.
V mojom sne, ale toto nie je sen. Takže som v ri.., em v zadku. Piesok mi začal zakrývať líca. Hlavu som zaklonila aby som mohla ešte dýchať, takže mi trčal už iba nos s očami. Je mi blbo, všetko sa mi rozmazáva. Ešte viac som začala panikáriť, vôbec sa nemôžem nadýchnuť. Posledný krát som sa nadýchla a zapchala som dych. Som pod pieskom a veľmi sa bojím.
,,Och Bože, och Bože"
Panikárim. Piesok sa mi dostal všade aj tam kde by nemal. Cítim nieči pevný dotyk na svojom ramene a krku. A je to, tu už blúznim. Vo svojich vydinách cítim dva dotyky ktoré má pevné oblapili a ťahajú von.
,,Ale nie, to nie sú vidiny!" V mysli som sa tešila ale na mojej tvári to asi nie je vidno.
Ocitla som sa na zemi. Pomaly otváram oči a vidím dve dievčatá. Jednu brunetku a druhú blondínku. Obydve vyzerajú rovnako, ako keby boli z jedného vajca. Obydve majú hnedé oči, chudú postavu a plné pery. Pozerajú na mňa ako na zjavenie.
,,Čo im šibe?"
,,Nie nešibe, mala by si sa nám poďakovať, nemyslíš?." ozvala sa blondínka. ,,To som povedala nahlas?"
zahambene som si pery zakrila rukami a sklopila zrak. Nakoniec som zo seba vydala aspoň jedno normálne slovo. A to slovo bolo: ,,Ďakujem".
Hneď v tom mi do reči skočila brunetka a podala mi ruku.,, Ja som Viktoria, {píše sa Victoria}
a toto je moje dvojča Sonya. Sonya mi tiež podala ruku a ospravedlnila sa za to že bola taká hnusná na začiatku.
,,Ospravedlnenie sa prijíma." Usmiala som sa a postavila.
,,Ako sa voláš?" Opýtala sa Victoria.
,,Sarah, som Sarah,"
Odpovedala som.
,,A koľko máš rokov?" Naliehala Sonya.
,,Narodila som sa 19.01. v roku 2000, takže mám 19."rýchlo som odpovedala a aj som si spomenula že je rok 1947. To znamená že som sa ešte ani nenarodila.
Obidve na mňa vyvalili oči a spustili horu otázok: či som upír, alebo som opitá, či som chorá, alebo či hovorím pravdu.
,,Či som chorá?" Vypadlo zo mňa nahnevane.
,,Nie, nie som, ibaže cestujem časom vďaka nejakým blbým hodinkám, padala som zo skaly, skoro som umrela v piesku a je tu rok 1947!"

Pokračovanie v ⏲X.⏲ kapitole. Hore na obrázku je Victoria a Sonya.😀
No nehovorím? Jak z jedného vajca.😂😂😂