V ČASE

⏲VI⏲

Stále na mňa volal: ,,Sarah, Sarah!"
posledný krát skríkol tak hlasno a silno, až som sa zľakla.
Zastavila som, ale neotočila som sa k nemu. Podišiel ku mne a ústa mi pomaly priložil k uchu.
,, Prepáč mi to, vieš ja...já...."ospravedlňoval sa mi.
Bola som ticho a rozmýšľala či má miluje alebo nie, pretože mám pocit že ja jeho áno. Ale to čo urobil bolo,,,bolo neskutočne...- neskutočne nechutné a odporné a drzé!!!!
Otočila som sa k nemu a povedala:.
,,Keď si myslíš že ti teraz skočím do náručia ,tak si na veľkom omyle. Ja nechcem byť ďalšie sprosté dievča do tvojej posratej zbierky, a ani ním nebudem!". 
S vypučenými očami na mňa civel,,: Ty si iná ako tie s ktorými som kedysi chodil."
,,A s koľkými si teda chodil?" naštvane som zhúkla. ,,Boli iba 7". Teraz som oči vypúlila ja, a ešte väčšmi som skríkla:
,,Že iba 7?! Iba 7?!
Si teraz robíš srandu?!
Ty si len obyčajný vymletý sukničkár!" Prudko som sa mu otočila chrbtom a plávala na breh.
Vyliezla som von z vody a obliekla som sa. On tam len stál, a pozeral na mňa , pár krát zakričal moje meno, ale ignorovala som ho. Išla som späť do lesa kde sme sa utáborili a pobalila som si veci do Peatrovho ruksaku, ktorý som si hneď po naložení prehodila na chrbát a navliekla cez neho ruky. Ja ten ruksak využijem viac než on, takže si ho beriem so sebou. Keď som si ho prehodila cez chrbát a prevliekla cez neho ruky, prišiel Peater a snažil si ma udobriť. ,,Sarah! čo to robíš? Neutekaj odo mňa, ja-ja ťa mám rád. A prečo si berieš môj ruksak?". Ty ho nebudeš potrebovať". Odvrkla som.
,,Idem preč, SAMA!"
On len na mňa pozeral a rozmýšľal ako to u mňa vyžehliť. ,,Sarah! Kam to ideš?!" Ustrachane sa ma
pýtal. Ja som ho len ignorovala a nasmerovala som si to k horám. ,, A ešte niečo,"
Otočila s sa k nemu a po 2 sekundách tichá som dodala: ,,Nechoď za mnou.!" Išla som teda.
Trošku som sa bála, pretože neviem čo na mňa čaká, ale za ten čas čo sme boli spolu, som si naň ho zvykla. A teraz si musím odviknúť.
No super, hnedovlasé dievča samo v lese, v ktorom sú samé medvede, vlci, pumy a ešte neviem čo. Kráčala som asi 3 hodinky ale po chvíľke som pociťovala hlad a únavu. Veľmi ma bolelo brucho a nohy.
,,Čo teraz", pomyslela som si. Tak som sa rozhodla že si niekde oddýchnem. Sadla som si ku stromu. Po chvíľke som zazrela bobule. Chcela som si jednu odtrhnúť ale keď som sa priblížila bližšie tak som si všimla že sú biele.
Zrazu sa mi vyjavila spomienka od dedka.
Žltá biela smrť, fialová modrá život. ,,Ou shit, veď ja umriem od hladu!"
pomyslela som si. Započula som vtáky ako si štebotajú na stromoch.
Vtedy mi došlo že by som mohla nájsť hniezdo aj s vajciami. Začala som hľadať strom, po ktorom by som mohla vyliezť. Po dlhom a márnom hľadaní som našla priam dokonalý strom.
Rukami som sa chytila pevných konárov a s nohami som sa odštopla od vyhriatej zeme.
Konečne som sa vyškriabala na ten obrovitánsky živý stĺp a liezla som až na vrchol. Vystrčila som hlavu z koruny stromu a uvidela ozajstnú krásu.
Všade vôkol mňa boli samé kvetinové záveje, nádherne hory, farebné lúky a číre rieky. Bolo to nádherné. Niečo také som  ešte nevidela. V meste  nič také nie je. Ľutovala som o čo som prišla.
Zrazu som zazrela...

Ahojte😘 prepáčte mi za malú aktivitu na wattpade. Nemám pomerne veľa času.
Dúfam že sa páči 😘.
Budem rada ak ma podporíte komentíkom alebo aj votom.
{idk. Ako sa to píše}
Budem sa snažiť vydať 2 kapitoli za mesiac.
Zatiaľ Ahoj 😘😉 pri ďalšej  ⏲VII.⏲  kapitole.