A little bit of horror |SK|

11. Blondínka; part 1

Nie, toto nie je vtip o blondínkach... nič lepšie mi nenapadlo😂.

Simonka bola sirota. Svojich biologických rodičov nikdy nevidela. Nepoznala vôňu svojej mamičky, hlas svojho otecka, nevedela, po kom zdedila farbu očí a vlasov.

V sirotinci prežila štandardné, ale sotva šťastné detstvo. Žiadnych kamarátov nemala, všetci už mali domov a adoptívnych rodičov, na Simonku zabudli.

Pýtala sa samej seba, prečo? Nebola pekná? Slušne vychovaná? Nemala azda nejaký potenciál? Absolvovala už niekoľko stretnutí s potencionálnymi adoptívnymi rodičmi, ale zakaždým stratili záujem.

Až dodnes.

Deň sa začal normálne... pre niekoho. Sedemročná Simonka bola hore už od štvrtej ráno, chvela sa a čakala kým hodiny odbijú pol siedmej, aby mohla ísť na raňajky. Pretože po raňajkách má ďalšiu šancu na normálny život... čím je staršia, tým je o ňu menší záujem. Nesmie to pokaziť.

O niekoľko hodín neskôr sedí Simonka na svojej posteli a premýšľa. Je to tu... niekto ju chce. Niekto si ju chce ADOPTOVAŤ. Postarší muž, doktor, hoci si už nepamätá aký... chce ju ako svoju dcéru. Aj po pohovore. Nesklamala ho. Smial sa keď mu rozprávala príhodu zo školy, priniesol jej bábiku, posadil si ju na kolená a sledoval ako ju obdivuje... vypočul si jej vďaky a na konci stretnutia sa opýtal:
,,Chceš byť mojím adoptívnym dievčatkom?"

Simonka sa nezmohla na slová. Nemo prikývla a vrhla sa mu do náruče. Opustí toto miesto. Už nemá dôvod byť dokonalou. Jej nový otecko ju má rád takú, akou naozaj je.

Trvalo niekoľko dní, kým prebehla adopcia a keď nadišiel ten čas, otecko vzal Simonkyn drobný kufor do obrovského, pohodlného a určite veľmi drahého auta, posadil ju do novej ružovej autosedačky (Simonka mu musí povedať, že ružovú nemá rada), zapásal ju a pobozkal na čelo.

Cestou sa jej pýtal, akú izbu si predstavuje. Simonka nevedela. Nikdy nemala vlastnú izbu, mala len jednu spoločnú s ďalšími dvomi dievčatami, mala jednu maličkú skrinku na oblečenie a vôkol seba hnusné žlté steny.

Otecko jej povedal, že má izbu vybavenú presne pre dievčatko ako je ona a dúfa, že sa jej bude páčiť. Simonka sa nevedela dočkať a cesta sa jej zdala nekonečná.

Keď otecko (konečne) postál, Simonka sa ocitla pred obrovskou bielou budovou, vyzerala ako zámok alebo palác. Mala niekoľko poschodí a dlhokánske okná. Vchodové dvere boli trojnásobne vyššie ako otecko a všetky podlahy boli z drahého kameňa.

Hneď ako Simonka vstúpila dnu, zostala užasnuto stáť. Všade okolo nej boli porcelánové bábiky. Vyzerali tak dokonalo, zachovalo, ako z osemnásteho storočia. Ani zrnko prachu, ani jeden vlások nebol inak, šaty mali drahé, hodvábne a akoby práve vyžehlené.

Niektoré boli maličké ako Simonkin darček od otecka, niektoré ako Simonka a niektoré boli takmer tak vysoké ako otecko.

,,Páčia sa ti?", opýtal sa otecko Simonky.
,,Sú krásne otecko", povedala so zatajeným dychom.
,,Poď sa so mnou pozrieť na svoju novú izbičku", vyzval ju.

Nasledovala ho po schodoch, v nespočetných uličkách domu až do obrovitánskej izby s vysokými oknami, drahým bielym nábytkom, ružovými doplnkami, vlastnou kúpeľňou a šatníkom, a, samozrejme, bábikami. Boli všade. Na každej skrinke, vo vitrínach, na poličkách. Simonka bola ohromená. 'Tento ujo je asi veľmi bohatý', pomyslela si.
Otecko prešiel cez izbu až k jej posteli s nebesami a ukázal na bábiku, ktorá sedela vo vitrínke nad posteľou.

Vyzerala úplne ako Simonka.
,,Nechal som ju vyrobiť presne pre teba. Páči sa ti? Má ešte hustejšie a sýtejšie vlasy, väčšie a modrejšie očká, plnšie a červenšie pery, tenšie a dlhšie prstíky a krajšie a drahšie šatôčky. Je taká preto, aby si sa na ňu chcela čo najviac podobať, čistila si tváričku a zúbky, umývala vlásky a česala si ich. Chceš vyzerať ako tá bábika, však?"
,,Ocko, dala by som celý svet za to, aby som bola taká krásna. Sľubujem že sa budem o seba starať aby si bol na mňa pyšný", zašepkala oteckovi, pretože bola užasnutá z bábiky pred sebou.

Bola ešte malá, bábiky milovala ako každé dieťa. Tým, že vyrastala v sirotinci jej boli hračky, a ešte k tomu bábiky, veľmi vzácne. Cítila radosť. Cítila šťastie. Cítila bezpečnosť. Mala pocit, že vďaka oteckovi bude jej život dokonalý.

Dojemný koniec, však? Toto je prvá polovica príbehu, tešte sa na ten druhý, lebo sa bude niesť v úplne opačnom duchu...( možno zo začiatku nie ale potom sa to rozbehne🙈) Dobrú noc💕💕💕