A little bit of horror |SK|

19. Všetko čo dokážeš zjesť

Prvý príbeh v roku 2020🖤

Keď som bol ešte dieťa, otec mi hovoril: ,,Keď niečo zabiješ, musíš to aj zjesť." Znie to celkom normálne, vyhrážka, aby som si cenil život každého živého tvora, či?
Avšak môj otec to nebral až tak naľahko.

Pamätám si, keď sa to stalo prvýkrát. Mal som iba tri roky, keď ma otec našiel stúpať po mravcoch. Povedal mi: ,,Pozbieraj ich a zjedz ich, synak."

Nechcel som to urobiť. Plakal som a snažil som sa utiecť, ale bol som malý a slabý. Silno ma držal a ukladal mi mravce do úst jedného po druhom. O chvíľu na to som sa povracal.

O rok neskôr, keď som mal 4 roky, som trhal muchám krídla. Pokojne mi povedal: ,,Môžeš ich zjesť teraz, alebo neskôr." Znovu som sa rozplakal, ale bol som bezmocný. Pevne ma schmatol, zdvihol muchu a donútil ma otvoriť ústa. Sledoval, ako ju prehĺtam a podával mi ďalšie až kým som nezjedol úplne všetky.

Pre mňa to bola trauma na celý život. Ešte týždňe po tomto incidente sa mi zdalo, že mi tie muchy bzučia v žalúdku.

Keď som mal okolo šiestich rokov, zaujímali ma zbrane a indiáni. Vyrobil som si z kúska dreva a motúzika provizórny luk a šípy z palíc a celý nadšený som pobehoval po záhrade a strieľal na imaginárnych nepriateľov ukrytých v kroví.

Podarilo sa mi vyplašiť kŕdeľ vrabcov a môj tupý šíp jedného z nich trafil.
Stuhol som.
Videl ma?

Otočil som sa a uvidel som otca, ako ma pozoruje z okna. Otvoril ho, vyklonil sa von a zakričal: ,, Prines ho dnu!"

Urobil som, čo mi bolo prikázané a musel som sledovať, ako z neho strhával perie a vyberal mu vnútornosti. Potom ho uložil na plech a upiekol. O polhodinu neskôr mi ho naservíroval na tanier.
Vyzeral ako maličké kura. Povedal mi: ,,A teraz ho zjedz."

Slzy mi tiekli po lícach, keď ma otec sledoval, či zjem naozaj všetko do posledného kúsku.

Môj otec nebol až taký zlý. Keď som mal sedemnásť, kúpil mi šteniatko a naučil ma šoférovať. O pár mesiacov neskôr, keď som cúval do garáže, začuli sme zúfalý štekot a praskanie. Keď sme vystúpili z auta, môj milovaný psík tam ležal bez známky života.
,,Poznáš pravidlá," povedal mi otec.

Roztriasol som sa a začal som kričať: ,,NIE NIE NIE NIE NIE NIE!!!"

Keď sa otec sklonil pre psa, využil som chvíľku nepozornosti a začal som utekať. Vybehol som von z mesta na neďaľeké polia a dva dni som sa tam v chlade skrýval bez jedla a vody.

Po dvoch dňoch som sa v noci vybral naspäť. Chvíľu som stál pred naším domom a vyhodnocoval, či otec spí. Všade bola tma a hlad bol silnejší ako ja, tak som čo najtichšie otvoril kuchynské okno a vliezol som dnu.

Pricupkal som k chladničke keď sa za mnou ozval hlas môjho otca: ,,Večeru máš na stole."
Zrazu zažal svetlo a naozaj, na stole ležal môj psík, perfektne ugrilovaný a v ústach mal dokonca jablko- krutý žart, to treba uznať.

Chcel som utiecť, ale aj tak ma dobehol, schmatol ma za krk a nebral ohľad na to, že sa dusím. Odvliekol ma k stolu a okrojil mi ten najchrumkavejší kúsok, aký našiel. Donútil ma jesť, kým som nemal pocit, že mi žalúdok vybuchne.

Bol som starší a uvedomoval som si, že to nie je normálne. Rozhodol som sa utiecť. Ešte v tú noc som sa pobalil do ruksaku a potichu som išiel po chodbe ku schodom.

V tej tme som však rozoznal, že tam niekto stojí. Nejasná silueta prehovorila: ,,Ideš niekam?", pobavene sa opýtal otec. Rozbehol som sa, že ho obídem ale postavil sa mi do cesty a celou silou som doňho narazil.
Stratil rovnováhu.
Pokúsil som sa ho zachytiť.
Neskoro.

Bolo to ako v spomalenom filme: nič som nevidel, ale aj tak som počul, že dopadol na každý schod a pristál na samom spodku s tupým zadunením.

Zapol som svetlo a utekal som dole schodmi mu pomôcť. Bezvýsledne.
Mal krk ohnutý v divnom uhle a nedýchal. Jeho oči sa na mňa tak uprene pozerali, že som sa nekontrolovateľne rozplakal.

Po celý čas som plakal.
Po celý čas, ako som rozohrieval trúbu.
Po celý čas, ako som išiel do garáže po sekeru.

Na dnes všetko🖤🖤🖤