A little bit of horror |SK|

13. Les

Tentokrát mám pre vás trochu klasickú horrorovú atmosféru...alebo nie? 😏

Nevedela som, čo by sa mohlo stať. Mám štrnásť, obyčajná tínedžerka, neovládateľné hormóny, poznáte to...občas sa čudujem sama sebe čo to stváram...

Bol začiatok letných prázdnin, rodičia ma nechceli nechať doma a tak som dobrovoľne nasilu cestovala k babke na na dedinu. Mala tam prísť aj moja sesternica Mirka, o rok mladšia odo mňa.

Hneď prvý deň sme strávili striedavo pri telke alebo vonku na hojdačke sťažovaním na to, že sa príšerne nudíme. Keď nám babka vymenovala všetky domáce práce s ktorými jej môžme pomôcť, radšej sme sa pobrali na prechádzku. Na konci ulice kosil chlapec trávu.

Bol to Paťo, náš rovesník s kamarát z detstva. Očividne sa nevyhol domácim prácam ako my. Stále sa bavíme a viem, že Mirke sa páči, ale myslím, že Paťo má na lepšiu...uvidíme.

Prišli sme k nemu a keď vypol kosačku, pozdravil nás:
,,Čaute, takže nie som tu sám? Vďakabohu, keď nie wifi tak aspoň vy.", a zasmiali sme sa.
Naozaj, u babky nebol internet a dáta boli moc drahé, čiže sme sa mohli rozprávať len z očí do očí. Nesťažujem sa, nemám rada sociálne siete, mám len základný facebook a ani tam netrávim veľa času.
Mirka mu celá červená povedala:
,,Budeš tu celý týždeň? Mohli by sme niečo podniknúť.."a zasekla sa, akoby myslela niečo konkrétne ale pochybujem, že sa to týkalo aj mňa.

,,Mohli by sme sa ísť kúpať za dedinou... alebo si zase postaviť stan u nás vzadu v sade a prespať tam." Navrhol Paťo. Bože len to nie...Mirka sa naňho zase nalepí a bez rozmyslu si vezme to najerotickejšie pyžamo aké nájde. Musela som zasiahnuť:
,,A čo keby sme prespali niekde inde? Niekde pri rybníku pri lese."
Za babkinou dedinou tiekol potok a za ním bol neveľký rybník s hustým lesom a často aj divou zverou. Večer sme sa tam často túlali a počúvali zurčanie potoka. Z lesa sa vždy niesli strašidelné zvuky, škrabot a šuchot(nepochybne zvieratá). Doma sme si potom rozprávali historky s takouto atmosférou a často sme sa tak vystrašili, že sme sa potom celú noc rozprávali, pretože sme nevedeli zaspať...veru, mala som pekné detstvo.

Viem takisto, že Mirka sa bojí toho lesa viac ako normálny človek a keď sa pošťastí, bude ticho a nebude sa vešať na Paťa.

Preto sa aj zatvárila akoby mi preskočilo a povedala:
,,Preboha netrep, babka nás nikdy nepustí."

Paťo sa zasmial:
,,Podľa mňa je to super nápad, veď už máme štrnásť a keby to nezabralo, tak ja poviem, že prespím u vás a vy, že prespíte u nás...Mirka neboj sa, ja ťa ochránim. Vezmeme náš stan a budeme opekať."

Mirka mu nedokázala odporovať. Hlupaňa, keby jej povie nech skočí z okna, urobila by to. Takže sme sa dohodli že sa spýtame a zajtra sa stretneme o jednej u nás.

Bolo to ťažké, babka nás odmietala pustiť nech sme povedali čokoľvek. Potom sme nadurdené odišli a po chvíľke prišla za nami urobiť kompromis.

,,Budete spať u Dvořákových a dohliadnem na to, aby ste tam prišli a odišli až ráno. Pôjdem k Anke sa dohodnúť, či môže byť.", povedala a vybrala sa k Paťovým starým rodičom.

S Mirkou sme sa na seba pozreli a utekali za ňou. Po 10 minútovej porade, ktorá sa predĺžila na hodinku a skončila sa tým, že sme domov niesli plný tanier koláčov a vedro marhúľ, bolo dohodnuté že v stredu môžeme prespať u Paťa na záhrade.
Teda to si mysleli len dospelí.

Vyzeralo to, akoby sa utorok nechcel skončiť, tak nedočkavo sme čakali. Napokon, keď sme povinne museli zjesť trojchodový obed, sme sa mohli vybrať s babkou k Paťovi...s bohato naloženým tanierom koláčov, na oplátku.
Keď sme prišli, babka si sadla na verandu a sledovala nás. Išli sme si dnu zložiť veci a aby to vyzeralo ozajstne, začali sme stavať stan a dôrazne (aj poriadne nahlas aby to babka počula) sme ho priklincovali k zemi. Nanosili sme tam deky a asi 10 minút sme tam aj sedeli, lenže bolo tam teplo a bazén pri dome vyzeral omnoho lákavejšie.