A little bit of horror |SK|

6. Ten, kto ma sleduje

Nasledujúci príbeh je dlhý a preto ho plánujem rozdeliť na viacero častí. Prajem príjemné čítanie❤️

Tento príbeh bude o mužovi menom Bill a jeho žene Helen Masonovcoch písaný vo forme denníku. Pôvodne bol publikovaný v starej rozhlasovej hre ako vymyslený príbeh, ale kto vie...

3. marec 1938
Dnes sme s Helen narazili na jednu z tých starších bohatých rezidencií. Rozhodli sme sa zastaviť a prezrieť si ju podrobnejšie pretože Helen chcela urobiť zopár fotografií. Vyzeralo to, že nikto nie je doma, tak sme sa odvážili vstúpiť dnu.
Obaja sme cítili, že by sa mali majitelia hanbiť za to, ako zanedbane toto miesto pôsobí. Pri troške starostlivosti by to tu vyzeralo naozaj skvostne.
Potom, čo sme urobili nieloľko fotografií spredu a zboku domu sme si všimli zvláštnu budovu na konci záhrady. Vyzerala ešte ošumelejšie ako budova vpredu. Napriek tomu vyzerala o dosť zachovalejšie, pravdepodobne bola postavená o dosť neskôr. Jej vek odhadujem na maximálne 20 rokov. Nemala žiadne okná a bola postavená zo sivého kameňa.
Helen si všimla, že zámok na dverách bol poškodený. Asi nemusím hovoriť, že to pre nás bola neverbálna pozvánka dnu.
Tažké železné dvere sa otvárali veľmi neochotne a s hlučnými protestmi. Keď sme vstúpili dnu, ocitli sme sa v presvetlenej miestnosti, pretože svetlo sem prenikalo zo skleného stropu. Cítili sme chladný, zatuchnutý vzduch, ktorý prenikal až do špiku kostí.
V strede miestnosti pod skleneným stropom ležal obrovský kamenný blok. Vtedy sme si uvedomili že tento dom slúži ako mauzóleum. Ten kameň bol hrobom.
Síce tu nebolo nič iné, miestnosť pôsobila rušne, akoby tu bolo niečo čo nevidíme. Helen na pocity nedbala, vytiahla fotoaparát a fotila si hrobku zblízka.
V takomto tichu sme zrazu za sebou začuli mužský hlas:,,Hej, čo tu robíte? Toto je súkromný pozemok!"
,,Všimli sme si, že zámok bol rozbitý, tak sme sem vošli", odpovedal som.
,,To ste nemali robiť", pokrútí muž hlavou.
,,Nechceli sme vás rušiť, mysleli sme, že tu nikto nebýva", snažila sa nás zachrániť Helen.
,,ON tu býva a pravdepodobne ste ho rozrušili", s dôrazom nás poučil.
,,Kto je ON?", chcel som sa dozvedieť.
,,Tá vec, čo odpočíva v tamtej hrobke", povedal muž. ,,Nečítali ste ten nápis nad dverami? Urobili ste chybu, pretože netušíte, do čoho ste sa dostali...", povedal a vo mne rástol nepokoj.
,,Nerozumiem, my sme nechceli nič ukradnúť ani poškodiť...", nervózne som povedal.
,,Na tom nezáleží, JEHO vaše dôvody nezaujímajú", pokračoval neznámy.
,,Kto je ON?!", nervózne zopakovala moju otázku Helen.
,,Keď ešte žil, volali ho pán Thomas ale teraz, po jeho smrti ho volajú "smrť ktorá chodí", vysvetlil nám. ,,Vídavajú ho v noci, prechádzať sa ulicami... sám som ho videl", povedal, akoby tomu vážne veril.
Hellen prevrátila oči,, Mali by sme ísť Bill."
,,Viem, že mi neveríte, môžem valm povedať príbeh?", rýchlo povedal muž. ,,Na vašom mieste by som odtiaľto utekal, preč z tohto mesta, z tohto štátu... Veď počúvajte.
Starý pán Thomas prišiel z východu. Nebol starý ale vyzeral tak. Kúpil tieto pozemky, vyčistil to tu a postavil tu dom. Vyzeralo to tu krásne, vtedy... Ale bol zvláštny, naozaj. Niečo v jeho očiach, bolo to desivé...vyzerali akoby patrili mŕtvole. Nesprával sa ako nikto iný koho som kedy poznal. Vždy sa rozprával o smrti, o tom ako môže ovplyvňovať tento svet z druhej strany... ved viete, tej posmrtnej strany. Už vtedy som bol správcom tohto miesta, ako doteraz.
Keď bol dom hotový, zvykol som ho pozorovať. V noci zvykol vychádzať von, ale bol pritom čudný... akoby bol v tranze. Postával vonku celé hodiny, a keď konečne prišiel dnu, jeho oči sa zvláštne leskli, doslova blýskali...len ťažko sa na to nedalo pozerať. Asi týždeň predtým, ako zomrel, mi prikázal, že mám zastávať úlohu správcu kým budem žiť. Vyhrážal sa mi, že keď ho neposlúchnem, príde a zabije ma. A potom zomrel... len tak, z ničoho nič... a sem ho pochovali. Raz v noci, asi dva mesiace po jeho smrti, som začul vonku hluk. V okne som zazrel, že sa tieto dvere otvorili a na vlastné oči som ho videl vyjsť von do noci. Pamätám si to, pretože bol spln a obloha bola bezoblačná, inak by som ho len ťažko uvidel. Počul som kroky, šuchotanie, akoby niečo vliekol. Zrazu sa otočil a videl som mu do tváre... nikdy na to nezabudnem. Biela ako smrť, chorobná, prázdna.. a tie oči... ako dva čierne blčiace uhlíky. Akosi som vytušil, že sa pozerá priamo na mňa. Počul som jeho hlboký hlas:,,Vyrušili ma a mesiac ma prebudil. Musím ho nasledovať." Počul som ho tak čisto a jasne ako vy počujete mňa. Potom zmizol do noci a až ráno som počul kroky, škripot dverí a vytušil som, že sa vrátil. Nasledujúci deň som začul od susedov, že Ralph Cummis, bankár, zomrel. Jeho slúžka ho počula kričať nezmysly. Niečo v tom zmysle, že to bol zlý nápad, je mu ľúto, že išiel do mauzólea, prosil niekoho o odpustenie aj keď bol v spálni sám. Vedel som že to bol ON. Toto sa deje už desať rokov od jeho smrti. Ľudia tvrdia, že keď sem vojdete, príde si po vás."
,,Prečo nezabil VÁS?", položila Hellen otázku.
,,Pretože ma potrebuje!", skríkol. ,,Ja som v bezpečí ale vy by ste mali utekať. Čo najďaľej."
Naskočila mi husia koža. Chytil som Hellen za ruku a povedal:,, Mali by sme ísť."
,,Naozaj je mi ľúto, že som vás nezastavil. Želám vám veľa šťastia.", snažil sa nás chlapík povzbudiť.
Nepomohlo to.
Popritom, ako sme vychádzali von, sme čítali nápis: POKIAĽ STE VOŠLI SEM, DO RÍŠE MŔTVYCH, PRÍDEM SI PO VÁS A VEZMEM VÁS NASPÄŤ.