Som vpohode, jasné? [DOKONČENÉ]

•1•

Ráno som sa zobudila na kričanie z kuchyne. Není náhodou sobota? Pozrela som sa na hodinky 6:23!!! A najhoršie je na tom že tá sobota naozaj je. Vstala som z postele a namierila do kuchyne. Bola som hladná. Zišla som dolu zo schodov a v kuchyni sedel otec s bratom.

,,Ale pozrime sa kto ide!" Uchechtane povedal Braňo. Neznášam jeho falošný smiech. Aspoň keby bol ticho.

,,Dobré ránko, princezná!" Pozravil ma otec. Usmiala som sa naňho. Som jeho princezná! Aspoň niekoho. Keď som sa tak zamyslela môj prvý a posledný chalan bol v škôlke. Bol to malý Teo, ktorý sa odsťahoval do Komárna.

,,Aj vám, kde je mama?" Spýtala som sa, pretože vždy keď je oco hore, je automaticky aj mama. A býva to aj naopak.

,,V obchode. Keďže si zase všetko zožrala" povedal podráždene Braňo. Úsmev mi padol. Naozaj ja? Nebola to mama alebo otec? To tu naozaj len ja tak veľmi jem? Ale keď ja milujem jedlo. Nedokážem sa ho predsa vzdať! Po premýšľaní som sa cítila zle a hneď ma prešla chuť k jedlu. Aj otec bol ticho! Nezastal si ma. Možno majú pravdu, mala by som s tým niečo robiť. Ale čo a ako?  Zavrela som sa do izby a zapla notebook a dala do Google : Ako rýchlo a ľahko schudnúť?
• strava
• pohyb
• pitný režim

Jediné čo som asi dodržiavala, bol len ten pitný režim. Stále pijem, ale nie vodu. No fuj! Vôbec mi nechutí!

,,Emmka?" Zaklope mi mama na dvere a ja rýchlo zavriem okno na notebooku a vzápätí aj notebook.

,,Á-áno?" Ahh prečo kokcem?

,,Braňo to tak nemyslel." Povedala smutne.

,,Ale áno myslel. Obe to vieme, tak prečo mi klameš? A má pravdu, mala by som už niečo so sebou urobiť" povedala som jej. Mama len silno vzdychne a odíde dole.

Celkom som sa nudila v izbe tak som si povedala že sem zavolám Peťu. Zobrala som mobil a hľadala jej číslo v kontaktoch. Keď som ju našla, hneď som jej zavolala. Zvoní-zvoní. No stalé zvoni. Keď už som to chcela vzdať zrazu sa ozvalo :

,,A-ahoj čo sa stalo?" Spýta sa ma. Divne?

,,Nič, prečo by malo?" Nechápala som.

,,No Emmy, je len 7:12!" Hups. To prešlo tak málo?

,,Prepáč, ja len či ku mne dnes neprídeš" spýtam sa jej.

,,Neviem, opýtam sa doma. Tak pa" povedala a zložila. Dúfala som že príde, pretože som sa veľmi nudila.

petuskaa : Tak môžem prísť
emmuskaa : supeeeer :) o koľkej ?
petuskaa : okolo 13:00-13:30?
emmuskaa : okiii <3
petuskaa : <3

Super! Príde! Aspoň sa nebudem nudiť. Lenže musím ísť kúpiť nejaké chipsy, pukance, kolu, 7up. Milujem to! Tak som vypýtala od mamy peniaze a šla. Išla som do tesca. Bolo tam strašne veľa ľudí! Zobrala som košík a začala nakladať veci. Zobrala som 2x cibuľkové chipsy a jedny slané. Pukance aj slané aj maslové aj sladké. Milujem jedlo proste. Potom mi napadlo že vezmem aj nejakú čokoládu. Ako som sa načahovala pre čokoládu, niekto do mňa vrazil vozíkom.

,,Sorry" ozval sa chlapčenský hlas.

,,Vpohode" usmiala som sa a pozrela naňho. Bol krásny! Svalnaté telo a mal na sebe čierne tesné tričko cez ktoré mu bolo vidieť črt tehličiek. Proste nádherný! Presne môj typ! Len sa posunul s vozíkom a odišiel.

Keď som prišla domov, doma už boli nachystané chlebíčky. Vždy ich mama pripraví pretože ich Peťa miluje, aj ja samozrejme. Už bolo 13:47 a Peti nikde. Snáď nezabudla. A o chvíľu niekto zazvonil. Bežala som k dverám a bola tam Peťa. Peťa je krasne dievča. Je štíhla a jej to veľmi závidím. Chcela by som byť chudá, ale jedla sa nedokážem vzdať. Milujem ho!

,,Ahoj Peti. Poď do izby" len prikívla a následovala ma hore, do mojej izby.

,,Tak čo chceš robiť?" Spýtala sa ma Peťa.

,,Pozrieme si film?" Navrhla som.

,,Fajn, len nie romantické!" Povedala. Milujem romantiku. No nikdy ju očividne nezažijem keďže som tučná.

,,Okej. Tak komédiu?" Zasmiala sa.

,,Fajn" a ľahla si na posteľ. Na stole boli chipsy, pukance, gumenné cukríky a čokoláda. Tak som zobrala všetko.
Začal film a my sme pozerali. Ja som sa počas filmu napchávala a Peťa si nedala nič! To som kúpila zbytočne? Akože nevadilo, mala by som viac, ale aj tak. Bolo to pre ňu!

,,Petii?" Šepla som. Aby počula aj film.

,,hmm?" Nepozrela na mňa a stále sledovala film.

,,Daj si " ukazala som na jedlo. Len pokrútila na znamenie že nie! Nie?? Stopla som film.

,,Čo robíš!?" Zakričala.

,,Prečo si nechceš dať?" Nechápala som dôvod a veľmi som ho chcela vedieť.

,,Nemám chuť. Dosť som za tento mesiac pribrala a ja chcem byť roztlieskavačka. A skúšky sú už o 3 týždne. Nemôžem už pribrať zbytočne. A rozhodne nie, jesť takéto blbosti!" Povedala a mňa to trochu zabolelo. Ja som jej to kúpila z radosti a ona takto?

,,Veď si chudá! Koľko vážiš?" Spýtala som sa. Hneď som to oľutovala pretože ma bude bolieť to číslo.

,,Niesom. Možno tak pre teba. A vážim 54kg! Mala som 52kg" povedala.

,,Ako si to myslela tým pre mňa ?" Urazila ma.

,,Prepáč. No pre teba je každá chudá, veď pozri. Buďme si úprimné máš nadváhu nie? Tak musí byť pre teba každá chudá, ale ja to vidím inak" Prosím?? Toto povedala? Moja najlepšia kamarátka mne?? Pichlo ma až ako sa ma to dotklo.

,,Vypadni!!" Nechcela som ju vidieť. Ublížila mi.

,,Ale..."

,,Choď preč!" Skočila som jej do reči, že nedokončila vetu.

,,Ja som to tak nemyslela" ale myslela. Veľmi dlho mi to chcela povedať, pretože mi to už veľa krát naznačovala.

,,Smola" a odišla preč.
Začala som plakať. Naozaj ma to bolelo.

Pondelok

Zobudila som sa na zvonenie budíka. Tak som vstala z postele. Otvorila som skriňu a zobrala z nej moje obľúbené rifle a čiernu nike mikinu. Keď som išla dolu, raňajky ma čakali na stole. Braňo už jedol a mama odchádzala.

,,Tak ahojte. Braňo nezabudni tu na Emmku"

,,Jasné mami" povedal s plnými ústami. Keď sa zatvorili dvere Braňo sa ku mne načiahol.

,,Toto nie je pre teba. Ty by si mala chudnúť a nie tu jesť vajíčka so slaninou!" Povedal a odtiahol sa odo mňa. Bolelo to a tieto poznámky počúvam od neho stále. Slzy som mala na krajíčku. Po chvíli mi slzička stekala po líci.

,,Ale-ale, snáď nám tu prasa nebude plakať" rozrehotal sa.

,,Prestaň!" Zakričala som ako nikdy. Až ho myklo.

,,Ježiš kľuuud. Máš krámy, čo?" Zasmial sa. Fakt ma to nebavilo a tak som odišla do izby. Hodila som sa na posteľ a začala plakať. Ešte že nenosím make-up.

,,Poď, inak pôjdem bez teba!" Kričal Braňo. Nie! Pôjdem pešo.

,,Ako chceš. Nebudem tu na teba čakať! Čus!" A zabuchol dvere.

Konečne sama. Zobrala som si tašku a kráčala do školy. Divné bolo že cesta trvá 25min od domu a v triede som bola prvá! Sadla som si úplne dopredu. Postupne do triedy prichádzali spolužiaci. Samozrejme nikto si ku mne nesadol. Ako vždy.