HARELIP

1.

Kráčala som po úzkom chodníku, ktorý bol jemne zasnežený. Pozerala som na svoje nohy, konkrétne na svoje topánky. Mala som vysoké čižmy, ktoré malí menší opätok. Cítila som sa v nich ako veľká dáma, hoci som to nedávala najavo.

Radšej som mala hlavu sklonenú a bola o čosi zhrbená, než by som mala hrdo kráčať po tak úzkom chodníku.

Čižmy boli naozaj pohodlné. Vnútra mali príjemný bavlnový kožuštek, v ktorom mi prsty na nohách nezmrznú, ani keby bolo mínus dvadsať.

Na pohľad boli veľmi elegantné. Dokonca aj čierna farba k tomu dávala eleganciu.

Sem tam som sa poobzerala vôkol seba, aby som náhodou do niekoho nenarazila. Ľudia si ma ani poriadne nevšímali. Boli zahladený do seba. Poniektorí zas zamyslený. Iní sa zas veľmi rýchlo ponáhľali.

Prečo by si ma mal vôbec niekto všimnúť?

Mala som na sebe čierny kabát a na ústach som mala šál, ktorý mi zakrýval kus tváre, tak ako som to chcela ja.

Pre toto som milovala zimu. Človek sa mohol zababušiť, tak poriadne, až ten druhý ho nespozná. A to som najviac milovala. Mohla som pokojne kráčať s vedomím, že nikto na mňa nebude ukazovať prstom.

Zima mi dala ten malý pocit slobody. Ten malý pocit sebavedomia.

Stále som kráčala po tom istom chodníku. V hlave som si dopredu prehrávala, čo asi tak poviem mame. Ako dnes bolo v škole. Akú známku som dostala.

Chodník sa pomaly končil. Vystriedala ho hlavná cesta. Ako správny chodec, som sa poobzerala najprv na ľavú a potom na pravú stranu, či ide vôbec auto. Cestu som mala voľnú. Tak som smelo vkročila na pruhovaný prechod.

Znova som sa ocitla na chodníku. Teraz už bol o čosi širší.

„Hej!!" Začula som sa mnou niečo hlas. Bol to mužský hlas. Sama som netušila, či to na mňa hovorí alebo na niekoho iného.

„Hej! Rotačník! Na teba kričím!" Znova sa ozval.

Neotočila som sa. Ďalej som pokračovala vo svojej určenej ceste ísť domov. Teraz som už zrýchlila krok. Nechcela som si znova vypočuť urážky na môj výzor.

„Rotačník!" Chalan ma dobehol. Chytil ma za rameno. Pozrel sa na mňa. Vedel že som to ja.

A ja som vedela, kto je on. Bol to jeden z mojich spolužiakov. Volal sa Jacob Pierc. Bol to miláčik žien. Bol to takzvaný idol školy.

Jeho oči boli tmavé, hltali ma hneď ako sa na mňa pozrel. Jeho postoj bol taký, že sa mu hnusíte. Jeho gesta to dávali vždy najavo. Na hlave mal čapicu, ktorá mu schovávala jeho svetlé vlasy.

„Počula si?" Znova sa ozval.

Chcela som byť niekde inde. Chcela som byť doma. Nechcela som byť tu na, pri niekom kto ma uráža.

„Nechaj ma." Ticho som odvetila. Malo to znieť ako rozkaz ale neznelo to tak. Bolo počuť len bojazlivý vzlyk.

V hlave sa mi odohrávala scéna, čo sa dnes v škole udiala. Prezývkam som sa nevyhla. Moji spolužiaci odo mňa odbočovali ako sa len dalo. Niektorí nevraveli nič. Stačil len ich pohľad. Dívali sa na mňa ako na niečo, čo sa nemalo narodiť. Na niečo čo im kazí celý kolektív.

Nikdy som si nemyslela, že ľudia môžu byť takýto. Každý sa len zaujíma o zovňajšok. Ak nie si pekná, proste ťa nemajú radi. Vždy si nájdu malú obeť, ktorá sa nedokáže postaviť. Vedia že ich je viac a ona len sama. Nikoho nemá.

Radšej som sklonila hlavu na zem, ako by som mala vidieť všetky tie tváre, ktoré na mňa prstom ukazujú, šepkajú si medzi sebou a nahlas ma urážajú.

„Ej, niekto tu ma gule." Jacob sa škodoradostne zasmial.

Mlčala som. Zrýchlila som krok. Už som chcela byť doma. Ale Jacob držal krok. Nehodlal odísť. Bolo mi jasné o čo mu ide.

„Ja na tvojom mieste už by som dávno písal list na rozlúčku." Znova ten jeho nechutný úsmev.

Ani som sa na neho nepozrela. Obaja sme zašli za rok ulice. Kde už som ja bývala. Sama som sa modlila aby mi cestou nevyšli slzy. Moje vnútro má pálilo. Mala som pocit, že každé jedno slovo, ktoré vysloví je ako žeravý uhlík, ktorý sa dostane až do vnútra, tam kde to najviac bolí.

„To by sme ťa mali naozaj radi. Popremýšľaj o tom, rotačník." Kamarátsky mi potľapkal po pleci. Odišiel hneď ako som kráčala k svojmu domu.

Keď už sa stratil z dohľadu, spustila som nával slz.

Otvorila som vchodové dvere a vošla do bytovky. V chodbe, kde dopadalo málo svetlá, som si slzy zotrela, aby doma nebolo nič poznať. Nadýchla som sa raz, dva razy.

Odhodlaná som kráčala hore schodmi až k našim dverám. Pootvorila som ich.

„Ahoj, som doma!" Skríkla som na celý byt, aby mama vedela, že som prišla celá a živá.

„Ahoj, zlatko. Poď sa najesť. Akurát som navarila omáčku s kolienkami." Do chodby pribehla mama, hneď ako ma začula. Na tvári sa jej pohrával šťastný výraz, že ma vidí.

Hneď som si dala zo seba šál s kabátom dole. Svoje obľúbené čižmy som vyzula a utekala s ňou do kuchyne.

Mama mi už začala nakladať na tanier jedlo, ktoré bombasticky voňalo.

„No čo ako bolo v škole?" Položila mi tanier pred seba a sadla si oproti mne. Celý čas ma z očí nespustila.

„Super." Zaklamala som. Vyčarila som, čo najväčší úsmev, aby to nebolo poznať. Nechcela som ju tým zaťažovať. Sama bola na tom zlé.

Pred piatimi rokmi jej objavili nádor. Lekárom sa podarilo rakovinu zastaviť. Ale stále je otázne, kedy sa jej to môže spustiť. Preto som uznala, že bude dobre, ak ju tým nebudem zaťažovať. Ak sa mama usmievala, usmievala som sa aj ja.

Mamin úsmev bol ako batéria, ktorú som vždy potrebovala vidieť, hlavne ak som prišla zo školy, potrebovala som sa ním nabiť.

„Dneska som nám vymyslela malý program. Pôjdeme do kina. Myslím, že ti to spraví len dobre, troška sa odreagovať od školy. Stále si len v knihách. Už mám pomalý obavy, či vôbec von chodíš medzi ľudí." Usmiala sa na mňa mama. Úsmev obsahoval malý povzbudzovací účinok, ktorý ma mal nahovoriť na jej super nápad.

Lenže...

„Nie, mami. Dneska nemôžem. Mám veľa učenia. Píšeme teraz záverečné písomky." Nie tak úplne som ju klamala. Dnes bola streda. A písomky sme mali až o týždeň. To už ona nevedela.

„No nič." Sklamane pozrela na môj skoro prázdny tanier. „Tak cez víkend pôjdeme." Opäť sa usmiala.