HARELIP

22.

„Kedy chceš ísť do školy?" Torriana si oprela bradu o svoje lakte. Ležala na mojej posteli rozvalená ako doma.

„Začínam sa tam nudiť."

„Netrep." Zasmiala som sa.

„Vážne. Hlavne keď občas sedávam sama. Sem tam si pri mne prisadne aj Margo." Myslela našu spolužiačku, s ktorou som ja nikdy neprehovorila, jedine o škole aj to len kedy píšeme písomku.

Ak by nebolo môjho brata, stal by sa zo mňa introvert. Vždy ma brával so sebou von. Vtedy som Blackyho nepoznala. Tristana áno. Ten tu je stále. Vždy mali dobrý vzťah. No teraz sa mi zdalo, že si viacej rozumie s Blackym.

„No vidíš. Ani sa nenazdáš a bude tvoja najlepšia kamarátka na prvej priečke." Zavtipkovala som. Hoci som sa toho bála.

„Nikto nenahradí nenahraditeľnú Emerie, ktorá venuje svoju pozornosť len mne." Zdvihla jeden kútik do hora.

Vedela som, že tie slová vytrepala z hlavy ale i tak si ma nimi akoby znovu získala. Na hlase bolo poznať, že to myslí vážne.

„Nenahraditeľnú?" Zasmiala som sa.

„A nie?"

To už som po nej hodila vankúš. Torriana sa začala smiať. A ja tiež. Začali sme sa ako malé deti ohadzovať vankúšmi pokiaľ neprišla moja mama a nezavolala nás jesť.

◼◼◼

„Mami?" Nežné som ju oslovila.

„Áno?"

„Rozmýšľala som..."

„Pozor. Naša Emerie prvý krát rozmýšľala." Prerušil ma Danny. Nezabudol sa pri tom zasmiať.

Ja som ho nohou kopla, čo vidieť mama nemohla.

„Au." Zajajkal. Krivo sa na mňa pozrel ale šklbol kútikmi.

„Danny." Varovné vyslovila jeho meno. „Pokračuj, Emerie."

„Chcem ísť do školy."

„Zlatko, myslím, že to je na teba ešte skoro." Začala mať námietky.

„Ale na inú. Chcem prestúpiť." Protirečila som jej.

„A čo si myslíš, že tam nebudú rovnaký ako na tvojej škole?" Zahundral brat.

„Má pravdu, vždy sa nájde niekto. Je ťažké začať odznova. Hlavne keď končíš druhý ročník." Mama dojedla. Položila príbor na tanier.

„A mňa necháš na tej škole samu?" Ozvala sa Tory.

Už som si myslela, že ani neprehovorí. No jej tvár vyzerala dosť sklamane. Má pravdu, bude sama. Hoci tam má svoje kamarátky.

No na druhej stránke by som chcela začať odznova. Tento krát by som sa postavila. Chcela som byť silnejšia ako som teraz. Skrátka už by som nebola tým terčom akým som dnes.

„Nechceš si to premyslieť, ako šťastné skončíš druhý ročník?" Pozrela na mňa mama.

Tory len na mňa pozerala. Samozrejme, že čakala čo odpoviem. No ja som mlčala. Mamina otázka znela dobre. Tiež som jej dávala za pravdu. Najskôr by som mala zvládnuť druhý ročník a potom na inou školou rozmýšľať.

No to už nikto nereagoval. Dokonca ani mama si odo mňa nevyžadovala odpoveď. Sama dobre vedela, že inak sa ani nerozhodnem. Preto radšej do mňa nerýpala. A nie teraz keď tu máme návštevu.

Kamarátka po večeri odišla. Ja som si dala rýchlu sprchu a odišla spať. Zajtra idem znova na box ale tento krát sama. Sama neviem ako ma našla Audrey. No vlastne viem, cez Dannyho. V správe mi napísala, že zajtra by sme mohli spolu ísť. Ja som sa samozrejme veľmi tešila, preto som aj súhlasila.

Na ďalšie ráno, keď znova mama odišla do práce a môj brat si zmyslel, že dnes bude spať o čosi dlhšie, ja som s batohom pripravená vyštartovala von z domu.

◼◼◼

„Pripravená?" Ozvala sa veľká bojovníčka Audrey.

„Tak po rane. No neviem." Snažila som sa byť vtipná. No Audrey sa zatvárila ako keby som prešla mačku kosačkou.

„Dnes musíme makať." Prišla mi plná elánu.

Ja som len zachovala správnu pozíciu tela. Keď už som nadobudla správny postoj, začala som biť mech svojimi päsťami.

„Dnes ti to ide ozaj dobre." Audrey zachovala učiteľský postoj.

Ja som len ďalej bila.

„Máš osobu, ktorú by si chcela zbiť?"

„Prečo?" Prestala som. Pozrela som na Audrey, či to myslí vážne.

„Len si ju predstav a zapoj do toho svoje ruky."

Miesto mechu sa mi zjavil Jacob. Stál tam a vyškieral sa mi tak ako to zvykne robiť. Jeho hnusný úsmev mi robí veľké závraty vždy keď sa tak príšerne zasmeje. To už som začala poriadne boxovať.

„Teraz si prídem ako keby som videla Dannyho." Bola uchvátená. „Emerie. Len do toho. Bi ho. Zaslúži si to."

Cítila som pot nielen na mojom čele, ale aj na chrbte, pod pazuchami. Dlaňou som si z čela zotrela pot, ktorý tam akoby stále bol.

Prestala som úplne zadychčaná. Audrey ma spokojne potľapkala po pleci za to aká šikovná som dnes bola.

„A ozaj ty si niekedy chodila s mojím bratom?"

„To ti on povedal?"

„Dovtípila som sa." Zaklamala som.

„Ha. Emerie, neverím ti. Ale ak myslíš, že spanie s osobou je chodenie, tak sa mýliš." Ironický sa zasmiala.

„Ty si s ním len spala?" Takmer mi očné buľvy z jamiek vyskočili.

„A čo si si myslela. Veď pri ňom žiadna dlho nevydrží."

„A ty, Audrey, ty si to tiež nebrala vážne?" Vedela som, že až príliš súkromné veci sa na ňu pýtať, hlavne keď sa tak krátko poznáme. No ale teraz mi ti nevadilo. Moja zvedavosť bola väčšia.

„Nebrala. Teda zo začiatku. No potom... potom akosi som sa do neho buchla a... Emerie, nechcela by si sa osprchovať. Smrdíš." Zapchala si nos.

„Ako keby ty nie." Zasmiala som sa. Tiež nebola bohvieako suchá, skôr spotená. Rovnako ako ja.

Obe sme odišli každá zvlášť do sprchy.

V šatni sme si na seba dali obe bundy a rozlúčili sa. Audrey ma nezabudla objať do svojho silného stisku. Bola naozaj zvláštna.

Ešte som jej zamávala skôr ako zašla za roh ulice. Bývala iným smerom ako ja.

„Ale, ale... Koho tu moje oči vidia." Ozval sa tak veľmi známy hlas, ktorý som dlho nepočula.

❤❤❤
Moji milí čitatelia,
chystám pre vás malé
prekvapenie
❤❤❤