HARELIP

3.

Sedela som na svojej postelí a ticho vzlykala. Ešte teraz sa mi ozývala tá najnepríjemnejšia prezývka. Rotačník. A čo bolo najhoršie. Ja sama som sa tak cítila. Sama som sa sebe nepáčila. Veľa vecí by som si na sebe zmenila.

Začala by som s plastikou. Dala by som si laserom vyhladiť moju jazvu, ktorá mi celú školu len strpčovala život. Rozmýšľala som o veľkej zmene seba. Že sa prefarbím napríklad na blond. Už nebudem to gaštanové dievča, ktoré si každý pamätá ako tá s jazvou na pere.

Zotrela som si svoje krokodílie slzy, ktoré sa nechceli zastaviť. Vzala som si do ruky svoje malé zrkadlo, ktoré vždy nosievam vo svojej taške. Zahľadela som sa na svoj odraz.

Videla som seba. Najviac ma upútala malá jazva, vďaka ktorej som bola škaredá. Jazva nebola ako taká ozdoba krásy. Ako je napríklad znamienko krásy, ktoré majú niektoré ženy. Hrdo ho nosia. Ešte si ho aj ceruzkou zvýrazňujú, nech jeho krásne vidieť.

No jazva bola úplne niečo iné. Bolo to niečo ako symbol škaredosti. Ako niečo nepekné a nedokonalé. Jazva bola tak viditeľná, že si ju každý všimol.

Dlaňou som si zakryla polovičnú tvár, kde som mala jazvu. Teraz som už pozerala na moju dokonalú druhú stranu tváre, ktorá bola bez chyby.

Mierne som sa na seba usmiala. Pomaličky som ruku dala dole. Znova som si všimla moju jazvu. Privrela som oči. Slzy mi začali padať. Kotúľali sa po líci.

„Emerie chcem, aby si..." Nakukla do izby moja mama, ktorá hneď prestala ako náhle uvidela moje uplakané očí.

Zavrela za sebou dvere. Sadla si na posteľ. Pozrela na mňa.

„Srdiečko, čo sa stalo? Prečo plačeš?" Veľkými očami si ma prezerala.

Fňukala som. Dlaňou som si zotrela slzy. Pokúsila som sa o malý úsmev.

„Do oka mi niečo spadlo." Zamrmlala som. Mama vytušila, že nehovorím jej pravdu.

Skrivila tvár. Sama nemala rada, keď ju klamem. No tento krát to nechala tak. Usmiala sa čo najširšie. „Tak to muselo byť niečo obrovské."

Hneď som sa zasmiala, tak ľahko.

„No poď sem." Mama ma vzala do svojho náručia. Začala ma hladiť po vlasoch. Bolo to príjemné. Cítila som jej úprimnú lásku.

Vždy som bola v jej očiach jej krásne dievčatko. Ona bola z mála ľudí, ktorý sa na mňa pozerali inak. Bola to moja mama. Vyšla som z nej.

„Volala som s Dannym. Povedal mi, že o dva dni príde. A nevie sa ťa dočkať. Kedy to bol vôbec u nás?" Zasmiala sa mama.

„Minulé Vianoce." Odvetila som.

„Och, áno. Som aj zabudla." Znova sa zasmiala aj ja s ňou.

„Aj ja sa na neho teším som zvedavá na novinky." Naozaj som sa tešila na svojho brata Dannyho. Už mi začal chýbať.

Rovnako ako mama, mi vedel spríjemniť deň. V tých najhorších časoch ma vždy vedel podržať.

Raz som sa mu zdôverila o tom, že si nemyslím, že som pekná. Myslela som, že mi vtedy dá facku. Pozrel na mňa s takou vážnou tvárou a potom povedal, aby som to už viac nepovedala, pretože ja som pekná. Zmohla som sa len na prikývnutie. Už som mu to viacej nepovedala. Moje myšlienky som si začala nechať pre seba.

„Môžeme naplánovať menší výlet. Všetci traja by sme spolu išli, kde si na krátky pobyt alebo len na jeden deň." Nadšene hovorila mama.

„Myslím, že to je super nápad. Aj Danny ho iste ocení." Neskrývala som svoju obrovskú radosť.

Vo vnútri som si kládla otázku, prečo mne tiež nenapísal. Prečo to spomenul mame a nie mne. A potom som si spomenula, ako sme sa z dialili. Ak prišiel, už to neboli tie konverzácie, aké sme mávali pred tým. Už to boli tie formálne. Ako napríklad: Ako sa máš? Ako škola? Darí sa ti? Máš priateľa? A podobné otázky tohto typu. Brat o mne už pomalý ani nevedel, že ako naozaj žijem. Vedel len to hlavne, že sa mám dobre.

◼◼◼

„No čo ako bolo včera rande? Nevolala si mi." Šepla Tory.

„No..." Zakoktala som. Nevedela som, čo mám jej povedať.

„Alebo ak nechceš, tak nič nevrav. Ja len vieš ma zaujíma, či Zack..."

„Prosím, nehovor o ňom. Prosím, Torriana." Skočila som jej do reči.

Hodina ani nezačala. No mi už sme sedeli vo svojich laviciach. Neboli sme všetci. Niektorí ešte len prichádzali.

„No fajn." Zamrmlala.

„Danny príde." Teraz som sa už usmiala. Skutočne som sa tešila na jeho príchod.

„Tvoj brat?" Uisťovala sa. Videla ho len pár krát, keď bola u nás. Vedela som, že sa jej páči. Vždy na neho pozerala tak zasnene.

Danny bol od nás starší o päť rokov. My sme mali len sedemnásť. No ja onedlho som mala mať osemnásť. Môj brat bol rovnako ako ja brunet. Mal hnedé vlasy, ktoré sa mu trošička vlnili. Sám si ich géloval dozadu, čím si vytváral rovne vlasy. Pevne mu držali. Bol to ten typ drsného človeka. Venuje sa boxovaniu. Je to ten ochranársky typ človeka. Hneď sa púšťa do bitky. Samozrejme pozná hranice, kam už zájsť nemôže. Preto protivníka skôr pozve na štadión a tam sa s ním poperie. Vie, že tam to je legálne. Proti sebe len boxujú. Párkrát dostanú ranu do tela, nikdy nie do tváre.

„Áno." Usmiala som sa ešte širšie na svoju kamarátku, ktorá nemala ďaleko od toho, aby sa pri pomyslení na môjho brata roztopila.

„Ach, Emerie. Kedy nás tak oficiálne zoznámiš. Vieš, že už sa mi raz o ňom aj snívalo. Tie jeho svaly, oh..." Začala slintať.

„Tory toto vážne nechcem počúvať. Je to môj brat. Môj brat!" Zvýraznila som slovo môj. Rozhodne som sa nechcela baviť s ňou o svojom bratovi v takejto konverzácii. Ak by to nebol môj brat, tak prečo nie. Ale je to môj brat.

„Len mi nehovor, že ty by si nechcela mať tiež podobného frajera ako je tvoj brat. Ak si odmyslíš, že by nebol tvojím bratom, tak..."

„Tory! To v žiadnom prípade, nebudem takto uvažovať o ňom. Rozhodne nie. Naozaj nie. A hlavne teraz sa nebudem zamýšľať nad nejakým chalanom, keď ideme písať písomku." Nahnevane som zvraštila obočie.

„Som aj zabudla, že nejakú píšeme. No ukáž, z čoho to ideme písať?" Už otvárala zošit a sama čakala, čo jej poviem.

Prekrútila som očami a už prstom som jej ukázala na učivo v zošite, čo bude na písomke.