HARELIP

23.

❤❤❤
Túto časť venujem: lkrajcikova, _Dark_sister_, NikolaNikiS, BELAreader02, staroflife25 a tiež aj ostatným úžasným čitateľom.
❤❤❤

,,Jacob, pusť ma." Kývala som so sebou.

Ten má stále nechcel pustiť. Miesto toho, ma ťahal kdesi za uličku, k nejakému autu.

„Jacob!"

„Budeš už ticho?" Zavrčal.

„Pusti ma!" Skríkla som.

„Budeš už konečne ticho?!" Vrazil mi jednu cez ústa, načo som hneď spadla na zem.

V ústach som cítila nepríjemnú krv. Vypľula som ju.

Dlho nečakal a znovu ma surovo zdrapil. Z auta vystúpil ďalší môj spolužiak Kevin, ktorý otvoril zadne dvierka.

Ja som hneď spanikárila.

Ako ma posadil na zadné sedadlo auta, začala som kopať Jacoba, ktorý sa snažil zatvoriť dvere.

„Ty malá...." Znova ma išiel udrieť, no tento krát ho zastavila moja ruka. Chytila som ju som, ako by ma znovu udrel.

Hneď som ho kopla do rozkroku. Spadol na zem. Čím som mala voľnú cestu na útek. Vyšla som z auta s tým že sa rozbehnem. No Kevin ma hneď schmatol za boky, čím ma nepustil.

Vstúpila som mu na topánku. Nič. Znovu.

Otočil si ma k sebe. Začal mnou šarpať ako keby chcel vytriasať zo mňa dušu. Klipkala som očami. Bola som náhle dezorientovaná.

No keď moje očí zbadali stávať Jacoba, musela som konať. Ruky som mala voľne. Tak veľmi silno ako som len mohla som Kevina udrela do tváre, tak ako ma to učila Audrey.

„Au." Ruka ma neznesiteľne bolela. Udrela som do jeho kosti. Bolelo to naozaj príšerne.

Skôr ako by ma znova premohli, kolenom som ho stihla kopnúť. Kevin sa v kŕčoch ohol. Vyslovil ženský výkrik, na ktorý som nemala časť sa mu vysmiať. Moje nohy utekali.

Utekala som, čo mi sily stačili.

Obzrela som sa len na malý okamih. Tí dvaja sa za mnou rozbehli. Už ma skoro dobiehali.

Zhodila som so seba čierny kabát, z ktorého ma tak boleli kríže. Ramená som si rozkývala. Zrazu som sa cítila tak voľná.

Teraz keď som utekala o život, mi nebola zima. Práve naopak. Cítila som ako mi pot opäť padá z čela.

„Ty čupka jedna!" Zreval Kevin.

Stále sa ma snažili dobehnúť.

Zahla som za roh ulice, keď v tom som narazila na Tristana.

„Emerie?" Šokovane si ma prezeral. Nešlo mu do hlavy, prečo som zadychčaná v tenkom svetri.

Skôr aby niečo povedal. Zapchala som mu ústa mojou rukou.

Dýchalo sa mi ťažko. Cítila som ako ma začína nepríjemné pichať v boku. "Musím utiecť. Oni.... oni ma prenasledujú. Musím sa skryť. A to rýchle."

Tristan ma len schmatol za ruku a štúril do jedných dverí.

Obaja sme boli vo vnútri. Za nami zamkol.

Ja som si čupla na zem. Drevená podlaha bola chladná, ale to ma teraz netrápilo. Cítila som ako sa potrebujem upokojiť. Moje srdce bilo. Tak rýchlo. Zažila som poriadny adrenalín.

Sama som bola spokojná z toho ako som im statočne ušla. Kto vie čo mi chceli spraviť.

Človek si myslí, že keď sa to povie, sa niečo zmení. Že prestanú robiť zle. No nie je to tak. Začnú ešte viac. A najhoršie na tom je, že si vás vyhľadávajú mimo školy a ta zaútočia na vás ako by nič. Vedia veľmi dobre, že ak sú mini areáli školy, učiteľ im nič nespraví.

„Si v poriadku?"

„Emerie!"

Pozrela som na Tristana, ktorý pri mne sedel a díval sa na mňa.

„Určite aj ty to vieš." Zamrmlala som.

„To boli oni?" Pokrčil nosom. Sám ich nevidel. Stihla som sa skryť v jeho dome, skôr ako oni dvaja dobehli.

Prikývla som.

„Počkaj tu. Nechoď vonku, dobre?" Odišiel kdesi do kuchyne.

Chytila som sa za čelo. Cítila som sa hlúpo. Utiekla som ako zbabelec. Ale musela som. Keby som v tom aute, von by som sa určite nedostala. To by na už mali v hrsti.

Postavila som sa. Pozrela som na seba do malého zrkadla, ktoré mal Tristan v chodbe. Bola som mierne spotená. Dokonca ani krv som nemala. Len sánku som mala troška červenú.

Odišla som z chodby nájsť Tristana. Nechcela som byť sama.

„Tu je. Je v poriadku." Počula som hovoriť Tristana.

Vošla som teda do kuchyne. Videla som ho stať pri okne. Pozeral sa von oknom na všetky strany.

„Nič jej nie je. Aspoň myslím. Len rozrušená je."

-

„Nie. Nevidím ich. Asi už odišli."

-

„Nie."

„Ehm." Hlasno som zakašľala, aby vedel, že som tu.

„Počkaj." Povedal do telefónu. Rukou ho zakryl a dal si ho ďalej. „Deje sa niečo?" To už pozrel na mňa.

„Nič. Len... nechcem byť sama." Zamrmlala som. Hovorilo sa mi to ťažko. Predsa som sa cítila ako nejaký votrelec.

Tristana poznám z detstva. Často k nám chodieval aj domov, tak ako k nám chodí Torry. Odkedy Danny zmizol na vysokú, prestal. Nebol už dôvod k nám chodiť. Dokonca som ho prestala vydať. Teraz akosi často, keď tu je Danny. Vždy sa okolo neho obšmieta.

Strhla som sa hneď, ako som počula búchanie na dverí. Zľakla som sa, že Jacob s Kevinom ma uvideli kde som.

Tristan vypol hovor. Rozbehol sa do chodby. Nakukol cez kukatko. Otvoril dvere.

Blackyho telo vošlo to jeho bytu. Rozbehol sa po dome. Nestihol si dať ani bundu dole a už stál pri mne. Stískal ma tak silno.

Jedným okom som pozrela na Tristana, ten prekvapené na nás hľadel. Nechápavo sa pozeral na Blacka ako ma stíska.

„Emerie." Šepol mi do ucha. „Si v poriadku?" Oddialil sa. Obzeral si ma. Hneď ako zbadal na mojej sánke začervenanú sánku, palcom sa jej nežné dotkol. Privrela som oči. Troška to zabolelo.

„Ehm ehm." Teraz to bol Tristan, kto sa tu rozkašľal.

Blacky na hneď pustil. Pozrel chladným pohľadom na svojho kamaráta. „Máš tu ľad?"

Prikývol. Ukázal na kuchyňu, kde bol aj mrazničku. Blacky šiel po ľad.

To už prišiel aj môj brat do domu.

„Emerie." Rozbehol sa ku mne. „Nič ti nespravili?" Tiež si ma obzeral. Všimol si moju červenú sánku.

„Blacky mi išiel po ľad." Ticho som odvetila.

„Kámo, čo to že je toľko áut? Nemal som kde zaparkovať." Danny pozrel na Tristana.

Popritom prišiel aj Blacky s ľadom. Jemne a veľmi opatrne mi ho priložil na sánku. Ja som si priložila svoje prsty na tie jeho. Boli studené kvôli ľadu.

„Blacky." Zavrčal brat. Keď sa otočil k nemu. Danny mávol hlavou, nech ide k nemu.

Tristan prišiel ku mne. Ruku mi dal na chrbát, čím ma tlačil, aby som išla do obývačky. Sadla som si na gauč. To iste spravil aj on.

„Máš s ním niečo?" Obaja sme vedeli koho myslí.