HARELIP

13.

❤❤❤
Ďakujem vám za každú 🌟
BELAreader02
NikolaNikiS
_Dark_sister_

Zajtra už bude ďalšia kapitola.
❤❤❤

Jeho jemné pery ma bozkávali. Bola som hlavou kde si v oblakoch. Moje telo zažívalo ohňostroj. Moja krv sa rozprúdila do každého tela. Cítila som sa veľmi živo, ako keby som predošlé dni len nažívala. Ale tento moment, to bolo niečo iné.

To som potrebovala. Potrebovala som v sebe prebudiť to moje druhé ja, ktoré bolo zakopané. Blacky mi dal znovu chuť do života.

Pomaličky sa odo mňa oddialiť.

„Páni." Šepol. Čelo si priložil o to moje. Trošku zrýchlené dýchal ako obvykle. U mňa to tiež nebolo iné.

Pomaličky som vstrebávala bozk, ktorý pre mňa znamenal viac ako by som chcela.

Sivé oči sa mi pozerali na tvár o čosi dlhšie ako som zvyknutá u svojej rodiny.

Znova sa ma zmocnil ten pocit, že nie som dosť dobrá. Opäť som si v hlave vzala, že nie som pre neho dostatočne pekná.

Začala som panikáriť. Vystrela som sa. Teraz som to bola ja, čo som na neho hľadela príliš dlho.

„Stalo sa niečo?"

Uhla som pohľadom. Pozrela som sa na to malé okienko, kde už dávno vládla tuhá noc. Hviezdy spolu s mesiacom vládli na oblohe.

Ruku som si vopchala do vrecká. Vylovila som z neho mobil. Keď som pozrela na hodiny, takmer som zbledla. Blacky sa tiež pozrel.

Pol dvanástej.

„Musím ísť domov." Zamrmlala som.

Blacky to hneď pochopil. Sám sa ponúkol, že pôjde som ňou. Že ma odprevadí až domov.

Obaja sme kráčali smerom k nášmu mestečku. Musela som si svietiť mobilom pod nohami. On robil to isté. Ani jeden z nás nemal klasickú baterku. Preto nám vystačili mobily.

Bolo aj chladnejšie ako poobede. Začala som sa mierne triasť. Pridala som do kroku. Cestu som už poznala.

„Mama, ma zabije." Povedala som to skôr pre seba ako jemu. Na hlase bolo jasne pocit, že sa bojím. Že mám veľký strach, čo sa bude diať doma, keď ma nik nemohol skontaktovať.

„Neboj. Ak uvidí mňa, bude všetko v poriadku." Ležérne žmurkol.

Jemu sa to ľahko povie. On je dvadsaťdva ročný chlap. Už je dospelý. Hoci mne bývalo par mesiacov k dospelosti. Ale je to úplne iné ako on mocný chlap oproti takému malému dievčaťu ako som ja.

Zakusla som si do vnútra pery, len aby som nepovedala nejakú hlúpu narážku.

Nemohla som mu to vyčítať. Bola to moja chyba. Nemala som súhlasiť s tým nápadom. Možno keby som vedela, že to miesto je tak ďaleko, sama by som povedala nie.

Ticho sme kráčali vedľa seba. Už sme prechádzali po meste. Prešli sme námestie. Po ľuďoch nebolo stopy. Sem tam auto prešlo alebo nejaký nočný psičkári, ktorý netrpezlivo dupkali nohami a pritom zívali.

Mobil mi hneď párkrát zavibroval. Pozrela som na display. Mala som zmeškané hovorí od mami, od brata, od Tory a dokonca aj od neznámeho čísla.

Chytila som sa za hlavu. Schmatla som Blackyho ruku a utekala s ním domov. Bežali sme tak veľmi rýchlo. Dokonca som mala pocit, že on ma za sebou len ťahá, aby som ho ako tak dobehla.

Už sme boli pri mojej bytovke. Všimla som si, že sa v mojej izbe svietilo, rovnako ako aj v obývačke.

„Bude lepšie, ak pôjdem hore už sama." Zastala som. Pozerala som ňu do očí a čakala čo odpovie.

„Nemám ísť s tebou?"

„Myslím, že to nebude dobre. Už je..." Pozrela som na mobil. „...už je polnoc."

„Fajn." Nečakane ma stisol do svojho objatia. Sama som bola týmto gestom prekvapená. Na vlasy mi vlepil bozk a odišiel.

Zostala som tam stať. Pozerala som na jeho čiernu siluetu, ktorá odchádzame, čo najďalej odo mňa, až kým sa nestratil z dohľadu.

Z ťažká som si vydýchla. Nabrala som kus odvahy a vkročila do bytovky.

Vo dverách ma čakala mama aj s bratom. Obaja na mňa pochmúrne pozerali.

„Mladá dáma, zrejme ti budem musieť dať večierku. Takto o polnoci dôjsť, keď máš zajtra školu?" Začala mama.

Danny len si ma mlčky obzeral. Hľadel na mňa úplne inak ako zvyčajne. Že by aj jeho to tak nahnevalo ako mamu?

„Už sa to nezopakuje, mama." Ticho som povedala. Len aby som ju upokojila a tým pádom zmiernila svoj trest, ktorý sa mi hodlá spraviť.

„To si píš, že sa to nezopakuje. Od dneska máš domáce väzenie, až kým sa týždeň neskončí. Okrem školy nepôjdeš nikam!" Vystrčila výhražné svoj dlhý úzky prst.

Sklopila som svoj pohľad.

„A teraz mi povedz, kde si bola?" Dala si ruky v bok. Ani sa neuhla, keď sama videla, že chcem ísť do svojej izby.

„V kníhkupectve a v kaviarni." Zvyšok som si radšej nechala pre seba. Ešte ju porazí, že som bola tak dlho s chalanom, ktorý je odo mňa starší. A sama som si nevedela predstaviť ako by reagoval môj brat. Ak by sa dozvedel, že jeho kamarát pobozkal jeho sestru.

„Neklam mi tu. Tak kde si bola?" Prísne prižmúrila oči. Čelo sa jej zvraštilo.

„Mama, myslím, že by už chcela ísť spať. Ráno ma školu." Obul sa do toho brat. Konečne sa ozval. Už som myslela, že ma nechá len tak.

Pozrela som sa na Dannyho s veľkou vďakou.

„Máš pravdu, Danny." Pozrela na brata, no vzápätí svoj pohľad pre striedala. Jej ostré oči ma takmer bodli. „A čo sa týka teba, Emerie, s tebou sa ešte o tom porozprávam."

Len som prikývla. Sama som nemala, čo jej na to povedať. Odvrávať sa tiež neoplatilo. Mlčky som odišla do svojej izby.

Zo skrine som si vybrala svoje nočné pyžamo. Skôr ako som sa stihla prezliecť, dnu vošiel brat.

„Emerie." Nahlas povedal moje meno, aby som vedela, že je v mojej izbe.

Otočila som sa k nemu. Skôr ako som stihla niečo povedať, podišiel ku mne. Vyhrnul mi kus svetru a s ním aj rukáv. Dlaň mi držal tou svojou rukou. Otáčal ju a obzeral si ju. To isté spravil aj s druhou rukou.

„Čo to robíš?" Osopila som sa na neho. Nechápala som, prečo mi kontroluje ruky.

„Iba sa pozerám, či si sa náhodou nerezala." Zaťato hovoril. Keď zistil, že nič nenašiel, jeho črty tváre zjemneli. Bol spokojný, že som si nedokaličila svoje telo.

O toto mu šlo. Chcel ma skontrolovať ale nie pred mamou?

„Čo ťa to napadlo?!" Opatrne som na neho skríkla, nie tak aby to mama počula. Stiahla som si ruky k sebe a naspäť dala dole rukávy.

„Nie som sprostý, Emerie." Zavrčal. Z vrecka vytiahol pokrčený papierik. Ten istý, čo mi dal Jacob. Musel ho nájsť na mojom stole, pred tým ako som odišla.