HARELIP

8.

Dneska som sedela sama. Torriana neprišla do školy. Zrejme šla k zubárovi. Niečo mi spomínala, len mi vypadlo kedy mala ísť. Zrejme to bolo dnes.

Ani hodina nezačala a už som si poctivo pripravila na lavicu svoje zošity a perá.

„Čus, rotačník." Jacob si sa sadol ku mne, celý vyškerený ako mesiačik.

Nemo som na neho pozrela. Počítala som do desať. Pomáhalo mi to. No dnes akosi nie. Bola som nervózna. Už z toho dôvodu, že som dneska sama. Tory bola u zubára a ja som nemala ďalšiu osobu s ktorou by som sa mohla normálne porozprávať.

No miesto toho si na jej miesto sadol drzý spolužiak, ktorý nemal ďaleko od toho, aby si vyložil nohy na stôl. Ale nespravil to.

„Rušný víkend?" Spýtal sa. Neskrýval ani nadšenie, keď sa mohol som ňou rozprávať.

„Čo ťa do toho." Drzo som odvetila. „Najprv si tu prídeš. Začneš ma urážať a teraz sa som ňou bavíš ako by nič."

„Veď ti to nevadí." Mykol plecami.

Zaťala som sánku. Nosom som vydýchla ako taká rútiaca lokomotíva. Jasné, nevadí mi to.

„Prečo si si vôbec ku mne prisadol?"

„Chcel som." Opäť mykol plecami.

Ja som len prižmúrila oči.

„Včera som videl Dannyho. Kedy stihol prísť? Vie o tvojej novej prezývke?" To už sa uškrnul.

Nevie o nej. S tým čo sa udialo za posledné dva roky, som mu nič nepovedala, čo sa týkalo môjho súkromia.

„Kde si ho videl?" Naozaj by m zaujímalo, kde ho stretol. Možno niekde v meste.

„V Boxer klub." Sucho odvetil.

„Dobrý deň žiaci." Vošla do triedi pani učiteľka z matematiky.

Prestala som ju vnímať. Momentálne som rozmýšľala nad Jacobom. Nevedela som, že brat si išiel včera zaboxovať. Bola som zaneprázdnená sebou, aby som si vôbec niečo všimla.

A už vôbec som netušila, že aj túto môj spolužiak tam chodí. To musel začať tento rok. Ináč by som vedela o tom. Dievčatá by o tom stále rozprávali.

No teraz som sa bála toho najhoršieho. V žiadnom prípade sa nesmie môj brat dozvedieť, že mi v škole študenti strpčujú život. Teraz keď už viem, že Jacob si chodí tiež zaboxovať, vyzerá to tak, že budem chodiť s bratom. Sama na to dohliadnem, aby mu nič nevyzradil. Kto vie, kto ešte tam chodí.

„Odložiť všetko z lavice. Ide sa písať písomka." Matematikárka každému rozdala papiere. Ja som sedela pri okne, tým pádom som bola skupina A a spolusediace skupina B.

Na lavici mi zostalo len pero.

„Ja vám poviem, kedy môžete písať." Obišla poslednú radu. Postavila sa za katedru. „Môžete!"

V triede vládlo veľké ticho. Každý sa sústredil na svoju písomku pred sebou. Sem tam som započula sykot. Poniektorí si radili.

Ja som zostala verná svojej písomke. Rovnice som vedela. Tie patrili medzi moje obľúbené. Bez žiadnych komplikácií som ich vypočítala.

Jedným okom som zazrela po spolužiakovi. Ten sa trápil s počítaním.

„Psst."

Neobzrel sa. Skúsila som ešte raz. To už sa na mňa pozrel, tak aby si to učiteľka nevšimla.

„Čo nevieš?"

Perom ukázal na tretiu rovnicu, ktorá obsahovala zlomkové čísla a x na druhú.

Z lavice som vytiahla čistý papier, na ktorý som vypočítala jeho príklad. Mierne som sa s tým natrápila ale dala som ho. Posunula som ho viacej k nemu. Drgla som ho do lakťu, že si ho môže opísať.

Ten ho rýchlo pripisoval do svojej písomky.

Keď už sme mali obaja všetko vypočítané. Ako prvá som odovzdala písomku.

Viem, že som mu nemusela pomôcť s príkladom. Ale cítila som ti takto. Vedela som, že potrebuje moju pomoc. Možno sa karty obrátia, pomyslela som si. Možno si už prestane robiť zo mňa posmešky. Sám videl, že som mu vypočítaná a ešte aj skúšku napísala.

Ďalšie hodiny nenarážal na moju jazvu. Predsa to bolo na niečo dobre. Pomohla som mu a on za oplátku si nebude robiť zo mňa posmešky.

No to som sa mýlila. Zo školy som kráčala domov. Spoza rohu do mňa niekto strčil, až som spadla na zem. Chodník bol troška klzký, čím som svoj pád neustála a tak som skončila na zemi.

Okolo mňa za postavili moji spolužiaci. Bola to Zackova banda. Všetci tu boli dokonca aj Jacob, ktorý sa na mňa škeril aké som nemehlo.

„Doma ťa neučili pozerať popod nohy?" Posmešne odvetil Kevin, tiež jeden z partie.

Vstala som. Nechcela som sa im znovu poddať ako minule.

„Pozor!" Jack upozornil všetkých až na mňa. A hneď na to sa zasmial.

„Si trúfaš na nás? Vieš veľmi dobre ako sa to skončí. Znova budeš na zemí." Odvetil Zack.

„Kedy konečne pochopíš, že ťa tu nechceme." Odvetil Jack. Pozrel sa na Jacoba. „A nevravel si, niečo, že mala písať list, v ktorom bude písať, prečo skapala?"

Znova sa ma zmohla panika. Znova som sa ocitla kde si, skadiaľ som nemohla ujsť. Všetky tieto hnusne reči, som si musela vypočuť, keď chcem odtiaľ odísť živá. No vedela som, že budem niesť následky.

„Tak čo je s tým listom?" Zapojil sa Jacob.

„Ja som si myslela, že ma už prestaneš..."

„Prečo asi myslíš, že som si sadol k tebe. Lebo si sprostá. Ani som ťa pýtať nemusel a už si mi poradila." Zasmial sa na mne.

Naozaj som bola hlúpa a naivná. Vždy mi budú strpčovať život. Čo som si myslela, že raz mu pomôžem na písomke a je po všetkom?

Tento krát ma nechali tak. Obišli ma ako by sa nič nedialo.