HARELIP

34.

Torriana si položila ruku na môj chrbát. Nežné ma hladkala. „Tristan je na ceste."

Ja som na to nič nepovedala. Teraz ma netrápilo ako sa dostanem domov. Mňa trápila moja tvár, ktorú denno denne vidím v zrkadle. Pripomína mi, že nie som ako oni. Som iná. Mám nepeknú jazvu, ktorá si vyžaduje kozmetický zákrok.

Doktori povedali mojej mame, že ak dosiahnem určitý vek, tento zákrok môžem podstúpiť. Zatiaľ musím počkať. Som príliš mladá a podľa doktorov sa stále vyvíjam.

„Ahojte, dievčatá." Veselo nás pozdravil Tristan.

„Ahoj, potrebujeme odviesť domov." Ozvala sa Tory, ktorá ma začala zo zeme dvíhať.

„To sa až tak opila?" Zažartoval.

Lenže Tory kývala hlavou, že nie. Tak ďalej čušal. Tory s pomocou Tristana ma posadili na zadné sedadla. Tory si sadla dopredu k nemu.

Ja som na chvíľu privrela oči. Užívala som si teplo, ktoré pustil. Vonku nebolo najchladnejšie, no sedieť na zemí zas nebolo najmúdrejšie.

Hlavu som si oprela o okno, či som dokonalo vnímala zvuk motora a kolies ako jazdí po ceste. Nechala som sa týmto zvukom unášať, pokiaľ som nezapočula rozprávať Tristana ako sa začal vypytovať otázky ohľadom mňa.

„A teraz vážne, čo jej je?"

„Má len komplexy." Sucho odvetila.

Museli si myslieť, že som zaspala. Ani teraz som svoje oči neotvárala. Zaujímalo ma kam tá ich konverzácia povedie.

„Komplexy?" Nechápavo sa ozval.

„Áno, kvôli tej pere. Už som z nej na prášky. Stále to riešime. Vždy jej hovorím, aby sa tomu postavila. Strašne si všíma ľudí. To ani ja nerobím. No..." Troška sa zarazila.

„Ja som si to na prvý krát nevšimol. Až potom, ako som začal k Dannymu chodiť. Ale to už som sa na to spýtal rovno jeho. Zdalo sa mi to veľmi citlivá téma."

„Aj je. Naozaj sa jej o tom ťažko rozpráva. Kvôli tomu aj odišla zo školy."

„To som vedel." Odvetil Tristan.

„Ty ju nemôžeš nejako postrčiť?"

„To si vyhoď z hlavy. To vy dve ste kamošky. Ja som kamoš jej bratra." Zachechtal sa.

„Podľa mňa, keď ju bude viacero ľudí povzbudzovať, tak sa schopí."

„Čo ja viem. Nerozmýšľam ako žena." Čistý Tristan. Vždy ti otočí na zábavnú konverzáciu.

„Bože." Zamrmlala Tory, načo sa chalan opäť zasmial.

„Môžeš ju zobudiť. Už sme tu." Zaparkoval auto pred našou bytovkou.

Ja som sa stále robila, že spím. Nechcela som sa prezradiť, že som ich načúvala. Počula som ako sa otvorili dvere. A hneď na to sa otvorili tie moje. Hneď ma osviežil studený vánok.

Akože som sa po natiahla. Pootvorila som oči. Všimla som si ako po celý čas na mňa zízali Tristanove očí.

„Dobre ráno Šipková Ruženka. Hore to zvládneš?"

Pozrela som na Tory, ktorá čakala na moju odpoveď. Videla som na nej, že je unavená. Rozhodla som sa ísť sama.

„Áno, ďakujem za... odvoz." Silene som sa na nich usmiala.

„Nemám ísť s tebou?"

„Nie, Tory. Zvládnem to sama." To už som vystúpila z auta. Tory sa na mňa chvíľu pozerala, či si to predsa len nepremyslím.

„Ahojte." Zamávala som im. Kráčala som k svojej bytovke. Videla som ako si Tory znova sadla k Tristanovi na svoje pôvodné miesto.

◼◼◼

Sedela som pri Frankie, ktorá si maľovala linku, keď v tom ma vyrušilo šuškanie. Dievčatá, ktoré sedeli pred nami si začali šuškať. Dokonca sa jedna obzrela dozadu. Prezerala si ma. Hľadela raz na mňa a raz na mobil.

„Čo chceš?" Štekla po nej Frankie. Bola z nej nervózna, ako sa stále otáča k nám dozadu.

Dievča len mlčky ukázalo svoj mobil. Obsah mobilu som nevidela, no rozhodne to Frankie naštvalo. Vytrhla jej mobil. Dievča na ňu nepríjemné pozeralo s tým, aby jej mobil vrátila naspäť.

„Odkiaľ to máš?" Zavrčala moja spolusediaca.

To už som sa rozhodla pozrieť do mobilu. Bola to moja fotografia ako stojím v tom bare pri Jacobovi. Nad hlavou som mala napísanú prezývku rotačník.

Spomenula som si na ten večer, ako ma nepríjemné strápnil. Bolo to oveľa horšie ako úder. Ten by som skôr vzala ako nejaké urážky. Po tvári mi stekali slzy. Vzala som si svoje veci a odišla z triedy.

„Permová!" Skríkla za mnou Frankie.

Sadla som si na lavičku, na ktorej som sedela prvý deň, keď som tu prišla a čakala na ňu. Teraz prišla za mnou s tým, čo mi je.

„Nevidela si tú fotku? Mi nehovor, že si si to nevšimla." Drzo som ukázala na svoju peru, ktorú zdobila malá jazva.

A to som si myslela, že na novej škole to bude iné.

„A keď poviem áno, všimla som si to. Zmení sa tým niečo?"

Záporne som potriasla hlavou. Mala pravdu. Čo je na tom, keď si to všimla teraz alebo na začiatku. Raz si to všimnúť musela, tak ako ostatní.

„No vidíš. A predsa držím s tebou. Nie kvôli tomu, že chodíš s mojím bratrancom. Ale preto lebo si iná. Si nemyslí, že mňa neurážali." Škaredo za zasmiala. „Aj ja som si tým prešla."

„Ale veď ty vyzeráš úžasné." Odvetila som. Bola to pravda. Hoci bola iná alebo skôr výrazná. Vyčnievala z davu.

„Permička, to aj ty. Tak sa láskavo postav a vezmi si naspäť svoju hrdosť, pretože to nik za teba nespraví." Chvíľu pri mne stála a potom ma nechala samu, aby som si jej slová premyslela.

❤❤❤
Mojí úžasní čitatelia
Dneska môžete očakávať ešte dnes večer okolo šiestej ďalšiu kapitolu. ❤

Rovnako ďakujem každému čitateľovi, čo si to prečíta. A tak isto čitateľom, čo dali 🌟
BELAreader02, NikolaNikiS, _Dark_sister_, lkrajcikova