HARELIP

31.

Dievča zo záchoda prišlo ku mne. Ako som zbadala, že už je pri mne, postavila som sa s tým, že už som pripravená. Vo vnútri to tak nebolo. Stále som bola na pochybách.

Pripadalo mi to ako keď som prvýkrát nastúpila na strednú školu s tým, že žiadne pohľady nebudú. Mýlila som sa. Stála som sa terčom svojich spolužiakov.

„A ozaj. Volám sa Francisca ale volaj ma Frankie. To meno neznášam." Milo sa zasmiala. Očami ma povzbudila nech jej poviem to svoje.

„Emerie." Pery som zovrela do jednej pomlčky. Cítila som ako mi stúpa horúčka od koľkej nervozity.

„Len Emerie?" Nadvihla jedno obočie akurát to, kde mala piersing.

„Permová." Prezradila som jej aj priezvisko.

„Tak Permička, nemusíš sa ničoho báť. Trocha vieme byť trafení ale to neznamená, že sme hneď zlí." Ruku si položila na moje rameno.

To už ma pustila. Otvorila neoznačené dvere a vošla dnu. Ja som hneď za ňou kráčala ako jej tieň. Nad hlavou som cítila svoj vlastný mrak, ktorý ma označil ako tú najväčšiu čudáčku na tejto planéte, ktorú ešte nevideli.

Myslela som na svoju jazvu, ktorá sa ťahala od nosa až na vrchnú časť pier. Pohľad som upierala dole.

„Tak študenti! Máme tu aj novú študentku." Ozvala sa pani učiteľka hneď ako ma zbadala.

To už stihla Frankie si sadnúť na svoje miesto, kde už vedľa nej bolo obsadené. Sedel pri nej akýsi spolužiak.

„Emerie Permová!" Pokračovala učiteľka.

Pokúsila som sa pozrieť na celú moju triedu. Všetci si ma pozerali od hlavy až po päty. Moje ruky sa začali triasť. Začala som si hrýzť spodnú peru. Prehrýzla som si ju až tak, že som zacítila vlastnú krv. Hneď som s tým prestala.

„No fajn, bež si sadnúť, kde je voľne." Mávla rukou. „Mimochodom som Kriblová."

„Áno." Šepla som učiteľke, ktorá sa mi zdala byt nepríjemná. Ale mne išlo o študentov. Dúfala som, že aspoň tí má budú mať radi.

Vyhľadala som prvé voľne miesto. Hneď ako som k nemu došla, dievča si položilo na stoličku svoj batoh. Čo znamenalo, že nech ani neuvažujem o tom.

„Videl si jej peru?" Začula som za sebou niečí šepot.

Otočila som sa hneď, kto to šepol. Dotyčná osoba sa tvárila akoby nič. Len sa nemotorne na mňa usmiala. Tento pokus jej nevyšiel.

Prešla som okolo Frankie, ktorá na mňa len žmurkla.

Hlasno som preglgla. Nik mi neposkytol voľnú stoličku. Otočila som sa k učiteľke, či ona mi nepomôže.

Lenže tá bola zahľadená do svojej knihy. Čosi v nej čítala.

Ďalší prázdny glg.

„Bože." Začula som Frankie. Štopla spolusediaceho z lavice, takmer spadol zo stoličky ale stihol sa pridržať. „Padaj."

Chlapec pochopil. Našiel si voľne miesto, kde si aj sadol. Na rozdiel odo mňa.

Frankie si potľapkala na svoju lavicu. Kývla hlavou.

Prstom som ukázala na svoju hruď. Načo pretočila očami. „Mám ti dať písomnú formu, aby si si sadla?" Štekla po mne.

„Nie." Hlasno som preglgla. Tíško som si sadla vedľa nej, čo najšikovnejšie.

„Neber si to osobné, ale stála si tam ako trkvás." Šepla Frankie.

„Nie, to je v poriadku." Naspäť som jej šepla.

To by som nebola ja, ak by som si to nezobrala osobne. Naozaj sa ma to dotklo. Mohla si ten blbý argument proste nechať pre seba. No niečo mi vravelo, že je až veľmi úprimná.

◼◼◼

Znudené som hľadela na tabuľu. Mali sme hodinu matematiky, čo bola aj posledná hodina. Dnešný deň by som aj mohla zhodnotiť pozitívne. Prežila som pohľady, s ktorými sa stretávam všade.

Píp píp.

„Koho to je mobil?!" Učiteľ z matematiky sa otočil k nám. Okamžite prestal písať na tabulu príklady ako zapípal môj mobil.

Ja som si ho z lavice potichu vyberala a strkala do tašky. Nechcela som oň prísť.

„Môj. Máte s tým problém?" Drzo odvetila moja spolusediaca.

„Slečna Roztková kroťte svoj jazyk, lebo inak poletíte do riaditeľne." Učiteľ sa na ňu prísne pozrel.

„To by sa vám páčilo, čo?" Uchechtla sa.

Ja som len vyvalila oči. To je pre mňa iná šálka kávy. U nás si nik nedovolil toľko k učiteľovi, čo Frankie.

„Ešte raz!" Zúril učiteľ. To už sa otočil a ďalej začal písať príklady.

„Ďakujem." Šepla som jej. Zvalila to na svoj mobil, hoci nemusela. Naozaj som jej bola za to vďačná. Sama som nevedela, čo by som spravila v takej situácii.

„Nemáš zač, Permička." Priateľský sa na mňa usmiala.

To už som znovu z tašky vyberala svoj mobil. Pozrela som, kto ma rušil cez hodinu. Ako náhle som si prečítala meno, zahmlilo sa mi pred očami.

Jonathan Blackburn.

„Čo je?" Drgla do mňa.

„Hmm?"

Vzala mi z rúk mobil. Prečítala si nahlas správu: „O piatej príď na miesto, veď vieš kde."

Ja som len valila očami. Je naozaj drzá. Naspäť som z jej rúk vytrhla svoj mobil. Nahodila som dotknutú tvár, načo nijako na ňu nezapôsobilo. Práve naopak, zasmiala sa na mne.

„Ty poznáš Blackburna?" Teraz to bola ona, kto vyvalil na mňa svoje oči.

„No áno. Ty tiež?"

Prosím, prosím nech nie je jeho frajerka. Prosím. Začala som si znovu hrýzť svoju ubolenú peru.

Len sa zasmiala. „Jasné, veď je to môj..."

To už sa mi zahmlilo pred očami. Prestala som vnímať okolie. Cítila som ako moje telo slabne. Pomaličky padalo na opierku.