HARELIP

14.

❤❤❤
Príjemné čítanie prajem.
❤❤❤

Danny stále držal dokrčený papierik vo svojej dlani. Čakal na vysvetlenie.

„Emerie, kto to bol?"

Mlčala som.

Takto sa o tom môj brat nemal dozvedieť. Teraz som vedela, že mi nedá pokoj, kým mu neprezradím toho, kto to nakreslil.

„Emerie, si to premysli. Ak mi to ty nepovieš, ja si ho sám nájdem. Ale potom už bude neskoro. Ten dotyčný okúsi chuť krvy." Zúril.

„Danny, prosím." Pohla som sa k nemu. Z ruky som mu chcela vytiahnuť ten papierik, ktorý to všetko len zhoršoval.

„Nehovor mi čo mám robiť. O tom mi matka vravela? Kvôli tomu reveš?"

A bolo to. Sám sa priznal, že sa bavili o mne, že poslednom čase plačem.

„To ťa trápi, že niekto tam vonku, ťa uráža pre tvoju nemoc? Za niečo, čo nemôžeš?" Ďalej sa hneval.

„Danny, prosím...." Nechcel mi dať ten papierik. Držal ho tak silno. Vedela som, že skôr či neskôr, zistí kto ho písal.

„Nie, Emerie!"

To už vošla moja mama do izby. Bola z nás dvoch vyhúkaná. Sama nevedela, čo sa to robí.

Danny pozrel na mamu s otázkou v očiach. Vystrel ruku, v ktorej mal papierik. „Vedela si o tom?"

Mama vzala malý papierik do ruky. Roztvorila drobný zdrap papiera. Pozrela sa na nakreslený obrázok, na ktorom som bola ja - jej obesená dcéra. Ruka sa jej začala triasť. Slzy mala na krajíčku. Privrela oči. Znovu ich pootvorila.

„Kto to bol?" Hlas mala zlomený.

Teraz som už nevedela, čo na to povedať. Mama si žiadala pravdu, nič iné.

„Emerie, kto také svinstvo nakreslil?" Dožadovala sa odpovede.

Rýchle som schmatla papierik, ktorý už držala mama. Roztrhla som ho na malé kúsky, len aby brat z písma nezistil, kto ho písal. Teraz už nebude mať tú možnosť zistiť. Papierik bol roztrhaný na malé kúsky.

„Čo si to spravila?" Zdrapol ma brat.

„Danny, to by stačilo. Ja sama sa s ňou porozprávam. Choď do svojej izby."

„Nemám izbu!" Zavrčal na mamu.

„Tak do obývačky."

To už brat odišiel. Stihol ešte čosi zamrmlať. Ale my dve sme si ho nevšímali.

Ja aj mama sme si sadli na posteľ. Mama si ma hneď vzala do objatia. Oprela som sa o jej hruď. Začala sa mi hrať s vlasmi. Teraz už nebola taká nahnevaná ako keď som prišla domov. Teraz bola jemná ba citlivá.

„Emerie, zlatko." Oslovila ma jemným hláskom. „Kto ťa takto škaredo uráža?"

„Ach, mami." Zafňukala som. „Nikdy nebudem pre nich dosť dobrá."

„Zlatko, ty si. Si až veľmi dobrá." Pohladila ma mama po hlave.

„Som iná. Pozri sa na mňa. Mám rázštep." Smutne som odvetila. Trápilo ma to.

„Sú vecí, čo sú na svete ešte horšie ako malá jazva. Ľudia čo sú na vozíku alebo nejako inak postihnutý. Ty máš len malú jazvu. Je to len chybička krásy." To čo mama povedala, dávalo logiku.

Po svete behajú rôzny ľudia. Až do teraz som sa nezamýšľala nad tým, že sa ma niekto horšie ako ja. Že niekto dokonca ani chodiť nemôže. Zatiaľ čo ja. Ja môžem robiť čokoľvek, čo sa mi zapáči. Nie som nijako obmedzená. Môžem robiť úplne všetko.

„Tak prosím porozmýšľaj o tom." Mama sa postavila. Zastala pri dverách. „Choď už spinkať, už bude jedna hodina."

◼◼◼

Ráno som vstala o pol siedmej ako každé ráno, keď idem do školy. Nechystaná som si v chodbe obúvala svoje tmavé čižmy.

„Dobre ráno, Emerie." Mama mala na tvári úsmev. Musela sa vyspať naozaj dobre.

„Ahoj, mama." Otvorila som dvere, keď som už bola obutá. Vzala som si na chrbát tašku.

„Emerie, počkaj!"

Otočila som sa k mame s otázkou v očiach, čo odo mňa chce.

„Dneska zostaň doma. Spravíme si pekný deň." Pokúsila sa o malý úsmev.

„Nemám zarácha?"

Nemohla som vlastným ušiam veriť, čo mama povedala. Dneska zostaň doma. Jej veta sa mi ozývala v hlave, že sama mama ma hucká ísť poza školu. Ten nápad sa mi začal páčiť. Nemusím ísť do školy.

Moje kútiky pier som zdvihla kúsok hore, s čím som dala jasne najavo, že s maminým nápadom súhlasím. Ba ešte viac. Jej nápad sa mi páči.

Zatvorila som otvorené vchodové dvere. Tašku som si zvesila na dol. Čižmy zobula. Kabát vyzliekla. Pozrela som znovu na mami, či si to nechce rozmyslieť. Nevyzeralo to tak. Myslela to naozaj vážne, čo povedala.

Moju otázku mama prepočula.

„Pôjde snami aj Danny?"

„Nie, zlatko. On už má na dnes iný program. Ide k Jonathanovi." Zatvárila sa smutne. „Napadlo ma to len dneska ráno. Tak si spravíme babskú jazdu." Usmiala sa na mňa.

„Super." Neskrývala som nadšenie.

„Tak okolo desiatej môžeme ísť do mesta. Dáme si doma raňajky a môžeme ísť." Prišla ku mne. Objala ma.

Potom ma pustila. Odišla som ešte do svojej izby, kde som si znovu ľahla na posteľ.

Cestou som pozrela do obývačky. Brat ešte spal. Zaujímalo ma, prečo Blacky nepríde k nám, ako to prišiel minule. No potom som si spomenula na naše prvé stretnutie, ako som sa mu vrhla na krk v domnienke, že je to Danny.

Hneď na to som prešla na nás spoločný bozk. Asi mu nič nebude rozprávať. Prstami som sa dotkla svojich suchých mierne popraskaných pier.

Pred očami sa mi zjavila jeho tvár. Tie jeho sivo modré oči, ktoré sa občas ako keby menili. Raz sú tmavé a inokedy veľmi svetlé. Človek má potom pocit, že sa v nich stráca. A tie jeho pery, jemne krojované. Hneď ako sa mi prisal na tie moje, som mala pocit, že ako puzzle do seba zapadli.

Pri spomienke, že mu brat povie o tom včerajšom incidente, som si rýchlo sadla. Zakryla som si ústa, čím som zabránila hlasnému vzdychu.

Nech mu o nepovie. Nechcem aj pred ním vyzerať ako slaboch, ktorý sa nevie postaviť k takej situácii ako sú spolužiaci v škole.