Harlekýn

IV.

Nikdy by som si nemyslel,že sa bude niekto o mňa ešte zaujímať.

Po tom všetkom,čo mi ženy urobili by som si taktiež nemyslel, že práve jedna náhodná z knižnice ma celkom vyvedie z miery.

Bol som zvyknutý na to, že na mňa ľudia zazerajú, otáčajú sa a berú ma ako nejakého podivína vo fialovom kabáte.

No nikto sa mi nikdy neprihovoril a tak priamočiaro ma neoslovil.

Žiadnu osobu ženského rodu som nevidel zachraňovať človeka.
Až na údajnú Emu.
Takmer som si myslel, že som zabudol rozprávať.
No v rozhovore po dlhom čase mlčania sa mi prekvapivo darilo.

No v mysli som mal výčitky.
Rozprávam sa so ženou a ženy sú zlé.

Sú sebecké, falošné, lakomé a ja ich nenávidím, tak prečo tu strácam čas s nejakou náhodnou?

Cítim sa zlomený.
Skutočne neschopný, ako by som tým rozhovorom zradil samého seba.
No v tú chvíľu som už nedokázal byť ticho a byť zlý.
Nejakým zvláštnym spôsobom som jej chcel dovoliť má spoznať, keď mi to vtedy tak priamočiaro priznala.
No nepochopil som prečo.
Ľudia v meste, kde žijem sú bezcitní a nezaujímajú sa o druhých v dobrom.

A ona na mňa teraz tak chápavo hľadí keď jej opisujem moje prstene.

To, že ich je sedem je preto, že 7 je jednoducho šťastné číslo.
Nie je to ani 6 ani 8.
Jednoducho číslo, ktoré nie je párne, ale je kompletne.
Keďže je prstov 10, 3 mám vynechané.
Je to palec na ľavej ruke, prstenník na pravej a ukazovák na ľavej.

(Opis prsteňov,keď chceš-preskoč)

Začnem pravou rukou, kde sú 4 prstene.
Na palci mám prsteň v tvare hada.
Vyzerá to, ako keby sa mi plazil okolo prsta.
Je strieborný a obtočený 3 krát.
Na ukazováku mám obyčajný prsteň kde sú vyryté vlnovky.
Na prostredníku mám prsteň v tvare reťaze.
Prstenník mám vynechaný.
Ani neviem prečo.
Alebo vlastne viem.
Je to preto, že nikdy nechcem byť ženatý.
A tak ten prst ostane navždy prázdny.
Presne ako ja.
Na malíčku mám ostnatý drôt s ružami.
Milujem tú kombináciu dobra a zla.
Na ľavej ruke mám teda palec a ukazovák voľný.
Jednak, ešte som nenašiel 2 prstene, ktoré by ma očarili natoľko, aby som ich nosil a jednak to, že sú 3 prsty voľné je tiež symbolika.
Na prostredníku mi sídli prsteň, ktorý ma pripnutý krúžok.
Na prsteňníku mám znova hada, ale jemného, tenkého a nie takého ako na palci.
No a na malíčku je obyčajný hrubý prsteň.
Všetky sú strieborné, nie však pravé.
Iba také postriebrené.
Opísal som jej to nejak podobne, až na niektoré symboliky.
(Koniec opisu)

Videl som, že je prekvapená a potom sa mi dotkne ruky.
Nemám rád dotyky.
Cítim sa pri nich tak ponížene.
A zároveň zle. Zažil som toľko dotykov a spôsobov dotýkania, že viac ich zažiť nechcem.
Vtedy som pochopil nesprávnosť svojho činu.
Veď ja-Harlekýn sa predsa nemôžem rozprávať so ženou.
Nenávidím ich tak veľmi.
Cítim sa mizerne.

A tak som sa s ňou narýchlo rozlúčil, pretože som zašiel priďaleko.
Nemôžem jej dovoliť viac ako tento rozhovor.
Som tvrdohlavý.
A preto sa s ňou rozlúčim a dúfam, že ju už nikdy neuvidím.

Voči ženským zbraniam som totálne vyrovnaný a tak ani jej krása, ktorú posúdiť viem neurobí so mnou absolútne nič.

Ani sa za ňou neobzriem.
Len klopkám čiernymi opätkami po zemi a odchádzam ku mne ,,domov".

V mysli sa mi, ale stále prehráva jej tvár a náš rozhovor.
No potom ma moje svedomie zavedie do reality slovami:

Je žena a so ženami už nechcem mať nič spoločné.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Matka 1.príbeh Harlekýna

Narodil som sa z lásky.
Teda takto mi to tvrdili.
Mama a otec.
Bol som jedináčik a tak ma naozaj skutočne milovali.
Teda, myslel som si to.
Veril som tomu.
Až do ôsmych rokov.
Jedného večera sa, ale všetko zmenilo.
Mama sa opila,lebo jej nevyšiel deň v práci.
A ja som v ten deň dostal päťku zo slovenčiny.
Bohužiaľ pod tlakom alkoholu a smútku to zobrala veľmi tragicky a zbila ma.
Doslova ma začala kopať a mlátiť,otec bol zhrozený a snažil sa ju upokojiť.
No ona udrela aj jeho.
Bola ako posadnutá diablom,nadávala  a kričala.
Na druhý deň bola po vytriezvení v pohode.
No ja som bol dobitý.
Mal som modriny a škrabance.
Otec sa s ňou začal viac a viac hádavať,lebo sa začala opíjať pravideľne.
Bohužiaľ vždy si našla dôvod ma udrieť.
Ako keby si všetky nervy na ľudí v práci vypúšťala do svojich úderov.
Každou fackou som ju začal nenávidieť viac.
V otcovi som hľadal útočisko,oporu,no on si nedokázal poradiť.
Stále veril,že sa zmení.
Takto to trvalo možno 2 roky.
Modriny som maskoval a snažil som sa byť v pohode.
No postupom času to otca omrzelo.
Už nechcel bývať so ženou,čo týra svoje dieťa.
Lebo jej údery neboli len rodičovské.
Boli nenávistné a bolo ich príliš.
No na všetko sa dá však zvyknúť.
Raz už to otec nevydržal.
Išiel na políciu a tým moje peklo skončilo.
Zavreli ju.
Otec nedokázal pochopiť,že žena,ktorú tak dlho miloval dokázala týrať svoje dieťa.
Bola to choroba.
No nenávidel som ju,a mal som na to právo.
Konečne bol pokoj.
Fyzické rany sa pomaly zotavovali.
No psychické nie.
Mával som nočné mory.
Bál som sa sám.No bál som sa s ľuďmi.
Otec si nevedel so mnou rady.
Do čerta,veď som mal desať rokov.
Musel som chodiť psychologičke.
Nikdy mi však nedokázala pomôcť.
A ja som postupne dospieval a bol zo sveta naozaj zmätený.
Čas išiel príliš rýchlo.
No navždy ma to bude bolieť.
Tá predstava nenávistnej ženy,ktorá ma porodila mi ani dnes nedáva poriadne spávať.