Srdcu nerozkážem

Kapitola 5

"Kedy tam budeme princ?" Spýtala som sa. Niežeby som kone nemala rada, ale je to nepríjemne pred ním sediet a nahupovať sa s ním na koni ako keby som boli veľmi dobrý priatelia. Nerada sa predstieram a navyše on je úplny debil s prepáčením.

Jediné šťastie,že Lukas nie je nejaký upír a nevie čítať myšlienky druhým. Ale zaskočila ma správa. Idem späť ku svojmu otcovi. No späť nie, ale na návštevu. Ale prečo práve doriti s ním?! Prečo ja musím mať také šťastie.

"Anabela nebuď taká nedočkavá, ocinko ťa určite už čaká. Bolo mu povedané, že mu príde vzácna návšteva." Uškrnul sa tým svojím úškrnom.

"Prosím vykajte mi! Ako aj ja vám vykám tak aj vy mne! To neznamená, že som slúžka, že že sa máte ku mne správať ako ku handre!"rozčúlila som sa. Zoskočila som počas jazdy čo som okamžite oľutovala ale nedala som to na sebe znať.

"S takým idiotom nebudem jazdiť"zamrmlala som si a bola som si istá, že to Lukas nepočul. No, som na omyle.

"S pekným idiotom keď tak. A keby som bola zlý k tebe tak sa správam Anabela inak. Ja sa snažím byť od otca aspoň trocha ľudský." Úprimne som sa musela zasmiať.

"Prepáčte veličenstvo , ale musím sa zasmiať" urobila som provízornu poklonu a začala sa smiať.

On náhle zosadol, priviazal koňa ku stromu a ja som náhle stíchla. Toto neveštil nič dobré. Anabela utekaj!ozvalo sa moje svedomie. Ale ako som videla, že sa na mňa chystá som zobrala nohy na plecia a utekala. No to by som nebola ja keby som sa nepotkla a nespadla do mäkkej tvári. Stihla som sa akurát tak otočíť na chrbát a už sa nadomnou sklaňal Lukas.

"Dávaj si pozor dievčatko, hádam nechceš prísť k ocinkovi uplakaná" robil si zo mňa srandu. Môj milý to ma ešte nepoznáš, pomyslela som si. Kopla som mu do rozkroku a on sa hneď ocitol na zemi schuľajúc sa v bolestiach.

"Veličenstvo ste v poriadku?" Urobila som sa ustráchanou. "Nič sa vám nestalo? Nemám vám zavolať pána-"bola som prerušena.

"Stačí" skríkol. Teraz som normálne mala ak husiu kožu ako som sa zľakla.

"Ty si nemáš čo toto dovoľovať. Si nič, obyčajná služka a štetka" tak toto prehnal. Princ neprinc strelila som mu facku. Mňa nikto nebude urážať. Rozbehla som sa od neho čo najďalej.

"Kde si mama, keď ťa tak potrebujem. Neznášam otca, najviac. Ako mi toto mohol urobiť" začala som plakať. Snažila som sa byť silná ale to sa nedá, keď princ taký hlupak. Utrela som si slzy a utekala som čo najviac.

Videla som len ako Lukas sa postavil a utekal ku koňovi, aby ma mohol čo najrýchlejšie dobehnúť. Vyliezla som na strom, sledovala som ho z neho. Nemôžem povedať, že je škaredý naopak je krásny.

Viem, že ma nájde, ale aspoň chvíľku budem sama. Videla som ho ako sa rozhliada, aby ma uzrel. Nakoniec som zišla dole a rozhodla som sa nerobiť problémy. Veď predsa on je ten bohatý a ja tá chudobná, ktorá nemá na výber. Budem sa chovať slušne a spravím to čo je v náplne mojej roboty.

"Princ Lukas tu som" otočil sa a priblížil sa ku mne. Ja som mlčky vysadla a celú cestu som bola ticho. Nie je to môj kamarat, aby som sa s ním rozprávala a nemám ani o čom.

Nakoniec som spoznala môj starý dom kde som bývala ešte pred tým ako som sa dostala do zámku. Zazvonila som ako keby som bola cudzua a nie domáca. Odtiaľ vyšla nejaka teta. Zamračila som sa.

Ďalšia náhrada mami? Vážne otec? To si ani trošku neľúbil mamu? Prehnalo sa mi v hlave. Rýchlo som zahnala myšlienky dokým sa ona neozvala.

"Veličenstvo" uklonila sa a pozrela sa na mňa."vy ste kto?" Spýtala som sa. Vystrela som sa hruď dala viacej dopredu a odpovedala som.

"Anabela Brown. Túto vášho milenca dcéra." Celá zbledla.

"Ja prepáčte... poďte ďalej." Otočila som sa na princa a on prikývol a posunul ma dnu.