Srdcu nerozkážem

Kapitola 7

Utekala som ako som najrýchlejšie mohla. Teda ja som neutekala na vlastných, ale na koňovi, veď predsa po svojich by som dlho išla a tým by ma aj rýchlejšie našli. Vošla som dediny, kde sa na mňa dívali ľudia, ale zas nevenovali tomu toľko pozornosti.

No, ale na to aby som mala ja niekedy šťastie, by akurát nemohli v rozhlase rozprávať o mne. Áno, majú hneď zavolať do kráľovstva ak uvidia ženu v šatoch a na koňovi utekajúc. A tým mysleli mňa.

Áno, dovtedy som nebola stredom pozornosti a nemohla som ani zabudnúť, že keď im zavolaju im zaplatia. Tsss.... takto ľudí si dať na svoju stranu. Načo ma potrebujú? Obyčajnú slúžku. Majú ich na výber mnoho.

Lukas ma asi najbližšie ako nájde zabije. A ešte k tomu, keď som mu zobrala koňa. Ale ja som to musela urobiť. Nechcem žiť takýto život a neznesiem to, že toto celé je kvôli vlastnému ocovi. Ktorému ste verili, milovali ste hoc mi nebol taký blízky ako mama.

Ale nikdy na to nezabudnem! Ako vymenil mamu a ešte aj ako ju dotiahol do hrobu. Ako prerobil moju celú izbu bez môjho súhlasu.
Ako ma poslal proti mojej vôle do paláca. Znížila som sa ešte na nižšiu úroveň ako som bola.

Už nie som chudera, teraz som dokonca chudera, ktorá musí slúžiť kráľovstvu. Možno niekto by na mojom mieste bol hrdý, že sa dostal do kráľovstva a mohol tam vidieť ako sa všetko deje a podobné veci. No ja som na to nebola.

Aj keď v kráľostve som mala dve priateľky, aj keď neviem či ich už môžem nimi nazvať. Stela a princezná Beth. Ona sa chovala ku mne milo a za každým, keď išla niečo robiť si ma zavolala. Ako keby nechcel nech nerobím tu robotu. Aj keď bolo mi ľúto Stely, že to musela niekedy za mňa ťahať.

Bola som smädná, hladná a aj kôň určite. Došla som aj za dedinu. Dúfam, že ak ich náhodou zavolali, myslím stráže tak ma nenájdu. Došla som ku potôčiku a dala napiť koňovi. Ja som sa rozhodla, že v ďalšej dedine skočím do obchodu si niečo kúpiť.

"Dobrý deň,"pozdravím a vojdem do obchodu. Posledné peniaze čo mám pri sebe. Musím šetriť. Našla som najlacnejšiu vodu a niečo male pod zub a jablko pre mňa a koňa.
Prišla som ku pokladni, kde som si všimla predavačku ako si ma premerala a v ruke mala mobil.

Položila som všetko čo som zobrala na pás a čakala kým mi to nablokuje. Trvalo jej to, určite ma chce zdržať. Určite ich zavolala.

"Môžete sa pohnúť," pomedzi zuby som zavrčala. Nemám čas na jej pomalé ruky.
Vystrašene prikývla a nablokovala poslednú vec.

"1,30 poprosím," povedala potichu ako keby sa ma bála. Podala som jej ich a zmizla. Napila som sa a zahryzla som si a ostatné schovala na horšie časy. Nasadla som na koňa a zas sa vybrala na cestu.

"Anabela stoj!" Počula som hlas Lukasa a keď som sa obzrela bol aj so strážami a so svojím bratom. Ja som neplánovala stáť, popohnala som koňa nech ide najrýchlejšie ako vie.

"Anabela nehnevaj ma, lebo skončíš zle?!" Kričal a zároveň tiež popohnal svojho koňa. Teda nie je jeho, ale momentálne na ňom sedí. Teda je jeho, no to je jedno. Teraz musím rozmýšľať ako sa im vyhnem.

Zabočila som niekde do neznáma. No, kôň nevládal. Zastavil.

"Niee poď prosím," no to už bolo neskoro.

Bola som v pasci.