Srdcu nerozkážem

Kapitola 8

"Nechaj ma! Nestačí ti, že si mi posledné dni dostatok ztrpčil život?! Ja sa nechcem vrátiť do zámku a stráviť s tebou čas, počas ktorého som nútená vtedy tam byť! Radšej ma zabi!" Prehovorím odhodlane hneď ako ma donútil zosadnúť zo sedla jeho koňa.

Vôbec neviem čo sa teraz bude so mnou diať, ale radšej skončím mŕtva ako byť s ním.

"Počúvaj ma! Ak sa nebudeš brániť, tak keď sa vrátime do zámku bude všetko tak ako predtým a zabudnem na to čo si dnes urobila! Ale ak nie-" skočím mu do reči.

"Ale ak nie čo? Dáš ma zavrieť do žalára? Dáš ma zbičovať? Dáš ma zabiť? Hm? Ktorú možnosť si vyberieš?!" Skríknem. On zostal zaskočený mojou odhodlanosťou, ešte nikdy sa mu nikto takto nepostavol voči nemu. Ale raz to muselo prísť a ten čas je teraz!

"O tom ja sám nerozhodujem! Otec je kráľ ja som len nástupcom,"povzdychne si a chytí sa za hlavu.  Po ani nie minúte povie, "stráže chyťte ju a odveďte ju do zámku, ja dôjdem neskôr." Vysadne na koňa a mňa nechá s jeho poskokmi.

"Prosím pustite ma, majte so mnou nejaké zľutovanie, prosím," žobroním ich, ale ani jeden mi neodpovedal, " prosím," dodám potichu.

"Prepáčte slečna, ale nemôžem," odpovie mi a ťahá ma do voza viazanú, kde ma posadí a on vedľa mňa. Teraz mám čas na rozmýšľanie.

Niekedy ma zarazí správanie Lukasa. Raz je ku mne celkom milý, raz dotieravý, raz nadržaný a raz hnusný. Neviem sa v ňom vyznať.

Škoda, že mi tento útek nevyšiel.

Po ani nie nie hodine sme došli do zámku, kde ma poslali rovno pred kráľa a hodili ma doslova pred jeho nohami na zem. Sklonila som hlavu, nechcela som vidieť ho.

"Tu je, pane," povie mu jeden strážca a ja len načúvam.

"Dobre, kde je môj syn?" Ozval sa kráľ.

"Išiel niekde na koni, nám kázal len doniesť ju ku vám do zámku a dať pozor, aby zas neušla,"  odvážila som sa dvihnúť hlavu dohora. Videla som výraz kráľa, ktorý nasvedčoval, že rozmýšľa.

"Dobre, dokým príde Lukas , tak ju zavrite do žalára a dajte jej piť a najesť," pocítili som na mojich rukách cudzie ruky, ktoré ma zdvíhali.

Hodili ma do miestnosti, kde bola na zemi matrac a pri nej položený krčah s vodou a s tanierkou jedla. Jedlo bolo len krajec chleba s maslom. Nebola som ani hladná, ale zacítila som škŕkanie v bruchu.

Radšej si dam jeden preistotu, ak by mi to tu nenechali.

Prechádzala som sa po mojej cele a rozmýšľala čo sa so mnou bude diať. Som predsa len slúžka na ktorej nikomu nezáleží. Jediná rodina a aj ta už nie je.

Mama mi zomrela a otec sa ma vzdal. Radšej on bude so svojou milenkou ako so svojou dcérou. Už si tak raz vybral a tak to aj zostane. Už u mňa v srdci si miesto nenájde. Zrazu som započula kroky a do mojej cely vstúpil jeden strážca a začal ma vliecť niekam do neznáma.

Otvoril dvere a mne sa ukázala miestnosť, ktorá sa volala mučiarňa.

"Kráľ vám dal jeden mini trest, dokým príde princ a oni sa rozhodnú pre ďalšie kroky. Trest za to že ste sa odvážila ujsť a odporovať," donútil ma si ľahnúť na chrbát.

"Dostaneš 15 rán bičom a budeš hlasno počítať, rozumieš?" Zdvihol mi bradu do jeho úrovne očí. Prikývla som a chystala sa na utrpenie.

"Jeden," poviem pri prvom.

"Auu,.... druhý," už sa mi slzy rynú z očí.

"Desiaty," a potom som už nič nezaregistrovala. Cítila som len tmu a bolesť celého tela.

——

"Preboha, vy hovadá čo ste to jej urobili," počula som kroky a hlas princeznej Elizabeth.
"Ako ste si to dovolili?! Je to moja kamarátka,"

"To váš otec dal nakázať," odpovedal jej jeden zo strážcov.

"Veď ja sa s ním porozprávam," počula som len hlasné buchnutie a kroky, ktoré smerovali von z celého žaláru.

Ďalšia časť bude z pohľadu Lukasa.