Friends with Benefits? (Andy Biersack)

Prepletené prsty...

Svitalo na nový deň... áno, trepem! Keď mi budík zazvonil o piatej ráno bola ešte tma a strešným oknom mi dnu prenikalo mesačné svetlo. "Dnešný deň bude zabiják" pomyslela som si. Vstala som a napriek tomu, že vonku padala ďalšia vrstva snehu (akoby 2 metre nebolo málo) som si obliekla novú károvanú sukňu. Bola som s ňou nadmieru spokojná aj za cenu omrzlín na miestach, kde som potom práve netúžila! :D Keď som urobila všetky "povinnosti" čo ráno robím (maľovanie,česanie, umývanie...) pobrala som sa s veľkou nevôľou do školy! Akoby sa nechumelilo (a že chumelilo) som prešla okolo Andyho domu. Zrazu ma do hlavy trafila snehová guľa: "Hej! Stattfordová! Už ma nečakáš?" ozval sa v diaľke Andyho hlas. "Nie, pretože kamarátstvo s tebou mi kazí dobrú povesť,"snažila som sa tváriť vážne a nesmiať sa. Dobehol ma a kráčal vedľa mňa. "O akej dobrej povesti to,do pekla, hovoríš?" zasmial sa "veď všetci dobre vedia, že si problémové dievčatko!" "Áno, ale to len preto, lebo som vyrastala s tebou!" Po tejto vete nastalo ticho, potom sme sa na seba pozreli a vybuchli sme do smiechu. "Počuj, nie je ti zima?" opýtal sa, keď smiech ustal." Je a to poriadna, ale pre krásu sa musí trpieť! Pozri...nie je tá sukňa rozkošná?" povykrúcala som sa, aby si ju mohol lepšie obzrieť "hmmm...fajn!" zamrmlal. Nikdy neohodnotil moju snahu vyzerať dobre a to som to robila zväčša ...kvôli nemu !! Dobre, bola som do ňho máličko buchnutá (vážne iba máličko!), ale to je niečo, čo sa proste nikdy nesmel dozvedieť! Zničilo by to naše kamarátstvo a to by som nikdy nezniesla. Aspoň ako najlepšia kamarátka s ním môžem tráviť čas...Rozumiete mi, nie?
Kráčali sme hodnú chvíľu ticho, pretože Andymu sa dnes akosi netlačili slová na jazyk a to nebolo u neho zvykom. Väčšinou hovoril stále o Batmanovi, o svojom kocúrovi a pod., ale dnes nie a musím priznať, že dnes by som to uvítala viac než kedykoľvek pred tým! Ako sme tak kráčali Andyho ruka sa párkrát nepatrne obtrela o tú moju, znervózňovalo ma to! O chvíľu mi ju však úplne pomalým pohybom chytil. Pozrela som na naše spojené ruky a nechápala som to. On však nevyzeral tak, že by ho to vyviedlo z miery! Pozrela som na ňho a on môj pohľad zaregistroval. Moju ruku ihneď pustil a snažil sa z toho vykrútiť:"Len.. som si chcel pripomenúť to, ako sme sa držali za ruky, keď sme boli.. no...malý!" mierne sa zakoktal a prehrabol si vlasy "vidíme sa neskôr!" zamrmlal a bežal preč-presne ako včera! Proste zmizol! Bola som z toho vykoľajená, poznám ho veľmi dlho na to, aby som vedela, že tá báchorka o našom detstve bola len výmysel, ale prečo to potom robil? Všimla som si, že to už bolo dlhšie, čo sa správal takto nevyspytateľne! Áno, bolo to už dva týždne, čo na mňa divne zazeral pri každej príležistosti a to aj v škole. Ale prečo?-To je otázka!