Friends with Benefits? (Andy Biersack)

Podozrivé pohľady!

"Potvora!" držal mi hlavu ako vo zveráku jednou rukou a strapatil mi vlasy! "Pusti! Nemôžem za to, že som proste lepšia! Musíš trénovať,"ukázala som mu jazyk, keď ma pustil. Sedela som u mňa doma na koženej pohovke s Andym, mojim najlepším kamarátom z detstva. Hrali sme hry na Xboxe a samozrejme som ho zase porazila. Časy, keď som stále prehrávala boli fuč a ja som sa vypracovala až na šampióna. Andy to stále nemohol predýchať a tak ma skúšal poraziť stále znova a znova. Väčšinou sme hraním Xboxu strávili všetky víkendy. Ani teraz sa nevzdával:"Dáme odvetu?" "Nie, už ma nebaví stále vyhrávať! Zavolám si otca, ten ma porazí!" "Tsss!" zatváril sa urazene "tak si pozrieme film?" navrhol. "Možno zajtra!" "Takže ma vyháňaš?" "Tak nejak :D Už je neskoro! Aby si sa cestou domov nestratil," zaškerila som sa."Bývam len o dva domy ďalej,"zakrútil očami "ale dobre vieš, že tvoja orientácia v priestore je dosť mizerná!" postrapatila som mu čierne vlasy, aby som sa pomstila za tie svoje. Vedela som, že na vlasy nedá dopustiť, sú jeho "korunou krásy"! "Mrchaaaaa! Veď počkaj!" začal ma štekliť a ja som sa bláznivo smiala "hodinu som si tie vlasy stajloval, aby mi držali tak ako teraz!" "Och, prepáčte, Vaša Výsosť!" doberala som si ho cez slzy smiechu. Ale vedela som, že viac šteklivý než ja je už len on a tak stačil jeden letmý dotyk na jeho bruchu a zvalil sa na zem ako poslušný psík, alebo ako niekto kto odpadol po zásahu paralizérom od policajtov! Udrel sa hlavou do stola a vystrúhal grimasu. Myslím, že len najlepším kamarátom príde smiešne, keď si ten druhý ublíži! Nečakala som dlho a opätovne sa na mňa vrhol, aby mi vyviedol niečo zákerné! Dnes bol naozaj neodraditeľný! Chválabohu, že rodičia neboli doma, lebo by to proste nechápali! Zábava skončila vo chvíli, keď Andy stratil balanz a zvalil sa na mňa, ležali sme jeden na druhom na gauči a hľadeli si do očí. Tie jeho boli zrazu také zvláštne, mal v nich niečo, čo som u ňho nikdy nevidela. Putovali po mojej tvári a pozorne ju skúmali až som sa začala červenať. Zdalo sa mi to, alebo ten neznámy pohľad mal predstavovať túžbu?

Odtrhli sme sa od seba, keď sme počuli štrkotať kľúče v zámke na vchodových dverách. Rodičia sa vrátili! Andy sa postavil na rovné nohy a rozpačito si prehrabol vlasy (čož by nebolo nič divné, keďže to robí sústavne, ale znepokojujúci bol ten jeho výraz). Tváril sa, akoby niečo vyparátil. "Tak... ja už pôjdem!" vyrazil vpred a vo dverách sa zrazil s mojimi rodičmi "Dovidenia,"povedal a trielil čo najrýchlejšie preč. "Stalo sa niečo?" opýtala sa mama starostlivo "nie, len som ho zase porazila tak sa naštval,"mávla som nad tým rukou. Vedela som však, že sa spomienky na jeho oči nebudem môcť tak ľahko zbaviť/zostanú mi totiž v hlave ešte veľmi dlho....