Friends with Benefits? (Andy Biersack)

Láska, hádam nežiarliš? :D

Škola:
Sedela som vo svojej lavici a čítala som si knihu (Mesto Kostí). Stále ma však rozptyľoval Andy, ktorý sa bavil pri dverách našej triedy s babou s odfarbenými blond vlasmy. Smiali sa na nejakom trápne nevhodnom vtipe. Andy ma však sústavne po očku sledoval. Chce sa hrať? Chce aby som žiarlila? Chabý pokus-nikdy by som to nedala najavo!
Potom prišiel k lavici, ktorú so mnou zdieľal. Naklonil sa ku mne a zašepkal:"Láska, hádam nežiarliš." Presne som ho odhadla, mám ho prečítaného a tak som sa zasmiala smiechom, ktorý som si "pripravila". "Nebuď smiešny,miláčik! Je to len o sexe!" "S tebou alebo s ňou?" zmätene sa opýtal. "S ňou určite nie! Vôbec ťa nepriťahuje,"odvetila som sebaisto. "Ako si na to prišla?" uškrnul sa. "Pretože jednoducho nie je tvoj typ, zaujímajú ťa skôr brunetky," zaklipkala som mihálnicami a natočila som si na prst pramienok hnedých vlasov podobne ako tá blonďavá socka predtým. Andy sa zasmial a potom dodal. "Bez obáv, máš zase pravdu! A miesto v mojej posteli budeš mať vždy len ty,"žmurkol na mňa. "Len ja? Navždy? Och, to nie! Ja by som sa možno niekedy rada vydala a mala deti,"naoko som sa zhrozila. "Ou, tak to so mnou nepočítaj,"teraz sa zhrozil zase on. Potom sme vybuchli do smiechu.

Po škole:
"Čo budeme dnes robiť?" opýtal sa Andy. Správal sa zase ako môj najlepší kamarát, tak prečo mi to prišlo divné? Ja som sa k nemu už nedokázala správať tak spontánne a familárne ako predtým. Mala som pocit, že sa celé naše kamarátstvo začalo točiť iba okolo jednej VECI, ale zaťala som sa a snažila som sa znieť tak ako vždy. Andy potreboval odpoveď, pretože na mňa nedočkavo hľadel."Blázniš? Sú majstrovstvá sveta v hokeji! Naši dnes hrajú s Kanadou!" vyvalila som na ňho neveriacky oči. "Bože! Fakt!"spomenul si. "U koho to budeme pozerať?" "U mňa, máme lepší televízor!" "šťuchol do mňa. "No dovoľ! Nemachruj!" naoko sa urazil a ja som mu vrátila šťuchanec. On mi ho zase vrátil, ale takou silou, že som skončila v snehových závejoch. On sa smial ako šialený, nie že by mi šiel pomôcť! "Ďakujem, celý čas som túžila zajesť si niečoho studeného,"zaironizovala som popri tom ako som vypľúvala sneh. Nakoniec mi asi po 5 minutách podal pomocnú ruku a skončila som v jeho náručí. "Neboj,zahrejem ťa ak chceš,"žmurkol na mňa a keby okolo nešla spolužiačka rozhodne by som ho pobozkala. Takto som odneho len odstúpila a kráčali sme ďalej. Pri našich domoch sme sa dohodli na dnešku. "Ja donesiem čipsy!" ponúkol sa a ja som (ako inak) súhlasila. Potom sme sa rozišli každý do svojho útulne teplého a prázdneho domu. Kto vie, čo sa dnes ešte bude diať...