365 Days

2.

Vo chvíli kedy sa Jeonggukove viečka odlepili od seba, chlapec sykol od bolesti keď sa po celom jeho tele rozprúdila znovu tá istá bolesť. Nevedel kde je, miestnosť v ktorej ležal rozhodne nepoznal, nebola mu povedomá. V miestnosti sa nachádzala veľká manželská posteľ a skriňa so sprchou. Nerozumel tomu, kde sa nachádzal?

Ako započul zavŕzganie dvier, automaticky sa prudko posadil, čo ihneď oľutoval. Zatvoril si oči a chytil sa za hlavu, čakajúc kedy sa mu točenie sveta skončí. Keď mal pocit že sa to ustálilo, vzhliadol k mužovi ktorý stál v miestnosti. Keď si chlapec spomenul že je to muž ktorý zastrelil človeka, poposunul sa čo najviac ku kraji posteli, nohy si prisunúc čo najviac k svojmu telu, tlačiac sa k rámu postele.
Taehyung len chlapca pobavene pozoroval, z dôvodu že sa mu páčilo, že mal z neho strach. Keď sa Taehyung začal približovať bližšie k posteli na ktorej sedel Jeongguk, ktorý si už stihol objať ruky okolo svojich nôh, Taehyung sa posadil.

"Pozri sa na mňa." Taehyung sa neuvládol neuškrnúť, keď si všimol ako sa pod jeho hlasom mladší zachvel. Jeongguk zostal bez pohybu, nechcel sa mu pozrieť do tváre. Bál sa.

"Povedal som, že sa máš na mňa pozrieť." Pritvrdil, s ľahkým zachrapčením. Jeongguk mohol cítiť Taehyungov pohľad, cítil ho na každom svojom kúsku tela, až sa cítil z toho nepríjemne. Jeongguk pomaly zdvihol hlavu k tej Taehyungovej, neochotne sa mu pozrúc do tváre. Jeonggukovi sa zasekol dych, keď jeho tvár spoznal. Spoznal ho. Došlo mu, že ten muž ktorý včera niekoho zastrelil bol pre všetkých hrôzostrašný Kim Taehyung. Jeongguk ľahko zalapal po dychu a vytreštil oči. Vedel, že sa potrebuje dostať preč. Nerozumel, prečo ho Taehyung nenechal ležať na chodníku? Prečo do dovliekol až niekam do neznáma? Kde vôbec Jeongguk bol?

V Jeonggukovej mysli sa odohrával boj. Nebol si istý, či by bolo najlepšie zostať sedieť, alebo sa posnažiť utiecť.

"Viem, čo sa ti odohráva hlavou a radím ti, aby si to nerobil. Neublížim ti, dokiaľ neurobíš žiadnu hlúposť. Ak sa tak nestane, neručím za seba. Som Kim Taehyung, vidím ti na tvojich vydesených a zmätených očiach že ti došlo, kto som. Ak si zmätený a nevieš prečo si tu, je to jednoduché. Videl si ma niekoho zastreliť, myslel si si že by som ťa len tak pustil? Nechcem mať problémy, už aj tak spoločnosť má viac informácií, ako by mala mať."

Jeongguk sklonil hlavu, nedokázal sa na neho naďalej pozerať. Chcel ísť domov, aj keď žiadny nemal.

"Chcem.. uhm. Chcem ísť domov." Prehovoril náhle chlapec, odhodlajúc zo seba dostať slová, ktoré sa snažil preniesť bez zakoktania.

"Jeongguk, vážne si myslíš že by som ťa pustil? Práve som ti povedal, že to neurobím." Jeongguk zostal zaskočený. Nepovedal mu svoje meno.

"Nepýtaj sa ma nič viac, odpoviem ti neskôr. Teraz sa obleč, si špinavý. Tu máš oblečenie a o chvíľu za tebou príde môj sluha, ktorý ťa odnesie na miesto, kde sa navečeriame." Poukázal na oblečenie, ktoré bolo položené na posteli a následne ho tam nechal samého, zmäteného.