365 Days

13.

Ráno keď sa viečka mladšieho otvorili, uvidel Taehyunga vychádzajúc z kúpeľni, len z uterákom okolo pása. Mladší cítil, ako sa mu v hrdle vytvoril knedlík.

"Ráno, Jeongguk" preniesol chrapľavým hlasom, keďže bol hore len zopár minút. Mladší sa viac zababúšil do paplónu, pozerajúc sa do stropa, aby dodal Taehyungovi súkromie.

"Ránko"

Taehyung si všimol, ako si Jeongguk nedovolil odlepiť zrak od stropa. Vošiel do svojho šatníku kde sa pokojne prezliekol, aby menšiemu nespôsobil nejaké úzkosti. Keď sa prezliekol do pracovnej uniformi, porozhliadol sa po oblečení pre mladšieho. Vybral mu šedú mikinu na zips, v ktorej sa pravdepodobne strati, no nemá žiadne oblečenie v jeho veľkosti, keďže Jeongguk bol menší a vychudnutejší. Pod to mu vybral obyčajné čierne tričko a tepláky, ktoré by mu mali sadnúť. Aj s boxerkami mu to položil na posteľ, upravujúc si kravatu.

"Dnes budem pracovať do neskorej noci. Nebudeš v dome sám, tak sa nesnaž utiecť. Ak budeš hladný, chladničku máš k dispozícii. Ak nie, cez deň sa zastaví Eliot s ďalšou dávkou umelej výživy. Ak sa budeš príliš nudiť, vybral som ti zopár kníh, máš ich položené na posteli"

"Uhm" prikývol hlavou a keď si uvedomil že Taehyung nebude celý deň doma, tak sa mu v hlave začal odohrávať nápad na to, ako by mohol utiecť.

Včerajšiu noc s Taehyungom spal v posteli, no ale aj cez to vedel že potrebuje zmiznúť čím skôr. Vedel že skôr či neskôr ho Taehyung pošle niekam preč, alebo ho predá, alebo bohvie čo s ním urobí. Vedel že musí konať, ak nechce byť niekde predaný na orgány.

Poďakoval a vzal si Taehyungove oblečenie, ktoré si obliekol už vo svojej izbe a čakal. Čakal kým započul motor auta a vedel, že Taehyung už nie je v dome.  No vedel že v dome je ešte sluha, preto si musel rozmyslieť ako to urobiť, aby ho nechytil.

Potichu sa vytratil z izby a porozhliadol sa do strán. Nikoho nevidel tak sa po špičkách rozutekal ku vchodovým dverám, ktoré boli obrovské drevené. No hneď ako stlačil kľúčku, prekvapilo ho že nebolo zamknuté. Neveril že sa mu to podarilo a že po pár dňoch sa nadýchol čerstvého vzducha. Ani sa neobtažoval zatvoriť, len utekal cez bránku rovno cez ulicu. Utekal ako splašený, mal pocit že mu vyskočí srdce a že o chvílu odpadne. No to mu nebránilo v ničom, nespomalil. Keď si všimol jednu tmavú uličku, odbočil do nej a tam konečne zastavil. Kľakol si a vydýchal sa, začal sa usmievať pretože si uvedomil že to zvládol. Porozhliadol sa okolo seba a uvedomil si že nemá tušenie, kde sa nachádza. Bolo len ráno a on vedel že do večera sa musí nejak dostať na policajnú stanicu, alebo len nájsť pomoc. Lenže nikto nebol nikde, vyzeralo to
tam opustene a Jeongguk vedel, že je v pasti.

No to ho nezastavilo v tom aby sa naďalej túlal a aby sa snažil nájsť nejakých obyvateľov ktorí by nevyzerali ako mafiani ktori by mu mohli nejak ublížiť.

Nevedel ako dlho sa túla mestom, no jeho nohy začali byť už ťažké a mal pocit že každým krokom je viac unavenejší.

Keď sa Taehyung dozvedel že Jeongguk utiekol, mal pocit že sluhu zabije. Nechápal ako mohol byť tak nezodpovedný, hodil o zem pohár s vínom a bežal k autu. Nasadol do neho a rozhodol sa Jeongguka nájsť.