krvavý detail

naozaj ma nenapadá dobrý názov, nazvime to "čiastočné rozuzlenie"

útržky z Robertovho denníku (nevytrhnuté strany)

21 marec 2010 (14 rokov)

Tento polorozpadnutý hrubý zošit som našiel ako malý. Vlastne, malý som stále, ale vtedy som bol menší. Bol u nás v pivnici, medzi haraburdami. Hneď som ho odtiaľ zachránil. Mal som asi 5 rokov. Nebol som ako ostatné decká. Nezačal som doňho čmárať všelijaké záhadné znaky a písmenká. Rád som sa naň len díval a obdivoval ho. Malá čierna knižka. vyzerá byť tenký, lenže ja doňho postupne vkladám alebo lepím listy a papiere. Keď ho vypíšem, zoženiem si podobný, pretože takýto istý už nenájdem.

23 marec 

Mama si stále myslí, že som šibnutý. Všade so sebou vláčim tento zošit a píšem o ľuďoch. Podľa mňa sú zaujímavý. Niektorí sa usmievajú do mobilov. Možno im ich priateľ či priateľka napísala, že dnes sa stretnú. Alebo len píše mama, že spravila koláč. Niektorí sa rozprávajú medzi sebou. Zaujímalo by ma o čom. Kto je Emma a prečo ju tie dve tak neznášajú. Niektorí su len deti. Poskakujú miesto plynulej chôdze a pištia. A potom som tam ja a zapisujem si, ako vyzerajú, vymýšľam im mená a osudy. Podivný tínedžer s notesom. Vlastne sa mojej mame nečudujem.

1 apríl

Dnes je každý nasilu vtipný. Neviem, prezrádza niečo o človeku to, že neznáša prvý apríl? Možno nie, ale prvý apríl sú moje narodeniny. A nie, vážne to nie je vtip. Aj keď neviem, kto by o tom pochyboval, veď to píšem do denníku, ktorý by som nedal nikomu prečítať. Idem pretrpieť dnešný deň, aj keď na tortu sa možno trocha teším.

....

30 december 2011 (15 rokov)

Práve som si čítal, aké hlúposti som písal predtým. Ako som špehoval ľudí a podobne. Teraz je mi do smiechu. Už dlhšiu dobu mám pocit, že ma niekto špehuje. Akoby sa mi to vracalo. Povedal som to mame, ale tá mi na to odvetila, že už to nemám vyťahovať, lebo ma pošle k psychológovi. Tak som radšej sklapol. 
Prečo som vlastne otvoril tento denník? Rozhodol som sa, že si tu budem všetko zapisovať. Pre istotu, ak nie som šibnutý, možno sa to naozaj deje. Aj keď neviem prečo, nie som nijako zaujímavý človek. Skôr na hlavu.

Maya u Robetrových starých rodičov, súčasnosť 2012

Robova babka bola milá. Neviem, čo sa dá predstaviť si pod tým pojmom, ale bol to ten typ človeka, čo sa vás stále pýta, či si nedáte čaj alebo čokoládu a vonia ako medovník. Jeho dedko bol jej pravý opak. Tvrdý chlap, voňal ako ihličie a pot. Neviem prečo, ale bol mi sympatickejší ako jeho žena. Mal na tvári dlhú jazvu, ktorá sa mu tiahla od kútika úst až po čelo. Na ruke mal zrejme tetovanie, končeky mu presvitali na dlaň. Jeho žena mala kvetované tričko a parfém. Šedivé vlasy. Nič zvláštne.
Volala sa Susie, hneď mi povedala, že ju tak mám volať. Robov dedko sa volal Albert, ale Susie mi povedala, že ho mám volať Al. Al len čosi zamrmlal. Potom ma Susie pozvala do obývačky a ponúkla mi spomínaný čaj a čokoládu. Prijala som a ona odbehla do kuchyne pripraviť ho. Zostala som s Alom sama. Ale na moje počudovanie mi to neprišlo trápne ani nepríjemné. Usmiala som sa naňho a povedala
"Dúfam, že sa pri mn necítite blbo. Pretože ja sa cítim ako idiot. Vtrhla som vám do domu a ani neviem čo tu chcem. Uh, a mimochodom, rada by som si prezrela vaše tetovanie"
Fú, koľká trúfalosť. Lenže Al ma prekvapil a usmial sa.
"Dievča, nám ale Robbie povedal, že si hanblivá" uškrnul sa ešte viac a jazva sa mu zvláštnym spôsobom natiahla.
Začala som sa cítiť fajn. Viac než fajn. Al mi bol sympatický.
"Ja ani neviem. Občas sa cítim navyše. Občas som stredobodom pozornosti a páči sa mi to. A občas sa necítim nijako."
"Len nezačínaj ťažké témy" usmial sa a odhrnul si rukáv čierneho svetra. To tetovanie bolo prekrásne. Bola to líčšia hlava a okolo nej boli rôzne vzory a jeden dátum. Závistlivo som vydýchla.
Al sa začal smiať. "Privyrábal som si ako tatér. Inak som jazdil na kamióne. Ale keď budeš mať na to vek, rád ti pokreslím kožu" 
Vtom prišla do miestnosti (mimochodom, obývačka vymaľovaná celá na bielo, a skoro celé 4 steny pokrývali fotky a novinové výstrižky, vcelku pekné) Susie s táckou s troma šálkami a čokoládovými bonbónmi. "Žiadne tetovania Al!" povedala prísne a mne sa prestala páčiť. Vyžarovalo to z nej.
Položila tácku na stôl a posadali sme si okolo neho. Každý si vzal šálku a fúkali sme na ne, aby skôr vychladol čaj. Ozvala som sa prvá.
"Je mi ľúto, čo sa stalo vašemu vnukovi. Ale zanechal mi vašu adresu. Veľmi rada by som vedela prečo" povedala som opatrne.
Chvíľu bolo ticho, potom prehovorila Susie.
"Robert bol dobrý chlapec. Mal rád moju domácu jogurtovú zmrzlinu a pletené svetre. Bol zvláštne dieťa. Tiché, skôr pozoroval. Presne takto nám opísal teba. Je strašné, čo sa mu stalo. Ale aj to, ako sa mu to stalo. Vieš, ja a Al si nemyslíme, že sa zabil, hoci to znie zvláštne. A taktiež si písal denník. Mal dva. Jeden odmalička, jeden novší. Ten starý bol tak nahrubo popísaný.. No a ten novší ešte moc nie. Ide o to, že sa nám zveril s tým, že má pocit, že ho niekto sleduje a podobé veci. Preto ti chceme dať jeho starý denník. Vravel, že si na takéto veci, hoci je to morbídne. Veľmi nám chýba.." tu sa zasekla. Neplakala. Len sa zasekla. Vtom k nej Al natiahol ruku a jemne ju pohladil. Hneď sa prebrala a usmiala sa na mňa. "Nám môžeš povedať čokoľvek, aj keď to bude znieť zvláštne. Pomôžeme ti." 
V tej chvíli som troška prehodnotila svoj názor na ňu a rozhodla som sa, že jej poviem o listoch a SMSkách. 
Keď som skončila, Al sa škrabkal na vyholenej hlave a Susie mala v očiach vydesený výraz. Nevedela som, či mi veria. 
"A nespoznala si rukopis?" spýtal sa Al.
Odľahlo mi, že mi veria. 
"Nie, bol taký pekný, všetky písmená zatočené,.. Ale SMSky sú z utajeného čísla, čiže to neviem zistiť. Neviem čo robiť."
"Maya, keby dostaneš ešte jeden list či správu, okamžite prijdi k nám" povedal Al. Usmiala som sa.
Už sme si nemali čo povedať a čaj už sa dal piť. Tak sme ho pili. Keď sme dojedli aj bonbóny, rozlúčila som sa. Dokonca som ich aj objala. Alovi zaslzili oči, prisahala by som.

Tak, mám sčasti postarané o listy a SMSky. Odškrtnuté napoly.
Adresa vyriešená. Odšrtnuté.
Adamov starý denník v taške. Odšrtnuté. 

Vonku som zavolala bratovi, aby pre mňa prišiel. Lenže jeho mobil mi zdvihol niekto úplne iný.
"Adam?! Kde je Jacob, ty parchant? Prečo máš jeho mobil?" zkríkla som do telefónu.
"Upokoj sa Maya. Našiel som ho. Na zemi pred ZVERIMEXOM. Akurát som ti šiel volať. Stretnime sa" povedal kľudným hlasom. Pff.
Ten má odvahu. Ale súhlasila som. Večer v krčme.