krvavý detail

deň predtým

Prezliekla som sa. Čierne tepláky a voľné tričko po bratovi s neslušným nápisom po nemecky. 

Mama nepovedala ani klasické "ako bolo v škole" na ktoré jej vždy odpoviem "pohoda" a tým to väčšinou končí. Tak som si spravila jedlo, a ja jem dosť často, takže nie som žiadna miss fitness, a šla do izby, spoločnej s bratom. 
Toto sa opakovalo každý deň po škole a už ma ten stereotyp nebavil. Vyliezla som na hornú posteľ, ktorú som si poctivo vydrankala u brata a pokračovala v písaní o vrahovi čo sa špára v nose.
Za polhodinku sa dovalil môj brat, úplne vzrušený, lesklé oči, červené líca zo zimy. Môj brat je pekný, chce ho veľa dievčat, no on je taký tichý typ ako ja. Hnedé vlasy, tmavé oči, presne ako ja. Má rad rock ako ja, chladné noci, vtedy nechávame otvorené okno. Sme si dosť podobní, ale nemáme sa v láske.
Ale tento raz vyzeral inak. Nadšený.
"Maya! Neskutočne super správa! Konečne vypadneme! Zbohooom, hlúpy Rogerson, Patrick, zbohom Holly, hlúpa škola!" Ja som naňho len pozerala. Nevadilo mi, že sa sťahujeme. Mama je spoločenský typ, mala veľa priateľov, takže mi je to fuk. Neutrálny postoj je u mňa bežný. 

"Dnes príde Adolf na večeru." usmeje sa na nás mama. Skvelé. Nemám nič proti dotyčnému, popravde ani neviem kto to sakra je, ale jeho rodičia ho asi nemali moc v láske, súdiac podľa mena.
Mama na nás pozerala s očakávaním. Prevrátila som oči. "Fajn, ja idem von s Adamom." 
"Nie Maya, budeme tu ako rodina, ja, ty, Adolf a Jacob." 
BOŽE BOŽE, čo sme v cirkuse? Vážne, úplne normálna rodinka, hlavne tie mená.
"Nie mami, poradíte si sami."
"Ale nebuď smiešna, počúvaj mačička, sťahujeme sa. A Adolf s nami. Zmier sa s tým. Bude to náš nový ocko a budeme spolu šťastní, však detičky?"
Fáza jedna. Mama sa snaží oživiť náš nudný život. Rezignujem. Adama zruším. A ani sa neopýtam, kam sa sťahujeme alebo kto je vlastne Adolf. A či náhodou nemá štvorcové fúzy. Len na odľahčenie situácie.

Adolf, ktorého proste musím volať celým menom, došiel presne o desiatej, mal oblečené sako, kravatu s podivnými bodkami, a zvláštne nohavice neznámeho materiálu. Áno, všímam si oblečenie, a tento Adolf vyzeral jak idiot. 
A mal ústa plné rečí, ako sa o nás postará, ako vždy chcel mať 15 a 17 ročné deti. Wau. Ja som ako vždy mlčala. Dohadovali sa o obhliadke bytu a jedli bravčové. Ja som nejedla, lebo akosi zabudli, že nejem mäso. Tak som pokračovala v mlčaní. 

Večer som už ležala na posteli a nepísala som, len rozmýšlala. Ozval sa Jacob. "Čo hovoríš na nový objav?" 
"Super, nemá štvorcové fúzy, ako som očakávala, ale je fajn." Tým náš rozhovor skončil. Ako som povedala, nemáme sa v láske.
Bežný deň. Ale niečo sa blížilo, cítila som to.

Je potreba udržať Mayu kľudnú. Nesmie nikoho podozrievať. Musí len robiť, to čo každý deň. Nepútať pozornosť. Dám si tna to pozor.