krvavý detail

heslo

Čierne rifle, čierne tričko bez neslušných nápisov, tmavomodrá bunda. Išla som po ulici smerom k Robertovmu domu. Chcela som sa tam zastaviť a vysloviť úprimnú sústrasť, ale len som tam ostala stáť s prstom pri zvončeku. Nevedela som, čo robiť. Pred chvíľou mi mama položila telefón, vraj Roberta našli s prestrelenou hlavou v parku a listom na rozlúčku. Vraj sa zabil. Striasalo ma z toho. A tak som tu len stála a premýšlala nad tými SMSkami. Mala by som to niekomu povedať. Váhala som však pridlho, už už som sa otočila že idem domov, vyšiel na balkón Robertov otec. 
"Chceš ísť dnu?" zakričal na mňa a ja som znervóznela. Musela som prikývnuť.

Ich dom bol zvláštny. Celý čierno-biely. Jeho uplakaná mama a brat sedeli za stolom spolu s policajtom. Jeho otec mi otvoril a odišiel do jednej z izieb. Vážne som sa cítila ako krava, čo tu hľadám, radšej by som strávila deň s Adolfom ako byť tu ešte 5 minút. Ale už som tu.
"Ahoj, ty si Robyho kamarátka?" spýta sa ma jeho mama a popritom vzlykne.
"Uhm, áno, boli sme si blízky.." neviem čo viac povedať. S Robertom sme si sem tam prehodili slovo, síce sme boli spolu raz na tábore, kde nám bolo skvelo, ale inak nič. 
"Musí to byť pre teba príšerné." povie jeho matka. 
"Áno, je to.. strašné. Ešte Dnes som s ním bola na obede.." klamem.
"Robert nám o tebe veľa hovoril." oboznámi ma jeho mama a ja sa na ňu prekvapene pozriem.
"Naozaj? Ehm, a čo také?" "Bola si preňho ako najlepšia kamarátka, hoci mi posledné dni pred,.. pred tým hovoril že ste sa pohádali, ale ako vidím nebolo to nič dôležité." chabo sa usmeje Robertova matka.
Čo to má všetko znamenať? Musím zistiť, o čo tu ide. A poznám jeden spôsob. Pri vchodových dverách som zazrela jeho izbu a na stole počítač.
"Prepáčte pani Villeyová, ale Robert mi asi pred týždňom hovoril, že si mám uňho stiahnuť nejaké fotky z počítača, asi naše spoločné, môžem sa na to pozrieť?" opýtala som sa trúfalo.
"Ale iste, poslúž si, v izbe má počítač." Do reči jej skočil policajt, že počítač neskôr prezrú, či v ňom nenájdu stopy, tak aby som nič nemazala. Prikývla som a vošla do jeho izby.

Jeho izba bola celá tmavomodrá a na stene sú plagáty skupín a spevákov, jedna zarámovaná fotka jeho a nejakého dievčaťa, ... Počkať, a fotka Roberta s JACOBOM, mojim bratom! Dosť ma to prekvapilo. Nevedela som, že sa poznali, a dokonca tak dôverne, že spolu majú takúto fotku. Jacob na nej vyzerá šťastne, ale Robert ešte viac. Usmieva sa od ucha k uchu. Zrazu ma prebodne strašný pocit viny. Aká som na neho bola hnusná a on zomrel! Podľa všetkého ma mal vážne rád. Vykotúľala sa mi z oka slza  a nenamáhala som sa ju zotrieť. Len som si  sadla za počítač a zapla ho. Chvíľu som čakala a potom si to odo mňa vypýtalo heslo. Sakra. Skúsila klasické kombinácie čísel a potom ma napadne veľmi narcistická myšlienka. Moje meno. Lenže chcelo to odo mňa aspoň 5 znakov. 

Chvíľu som si ešte lámala hlavu a skúsilaJacob, Jacob321, Jacob123 a potom som to vzdala  a otrávene naťukala Maya123. Zaznela debilná melódia a počítač sa odomknol. Moje nervy. 

Prezrela som si priečinky. Nič zvláštne, mal iba neporiadok vo fotkách a priečinkoch. Sem tam nejaký referát, učivo do školy. Jeden priečinok sa však volal HESLO. Zaujalo ma to, lebo som mu ich prezrela všetky a väčšina mala typické chlapčenské názvy ako "iwfn" a "bmvhfs" a "jfhrbtf" a "mltzcs", proste hovadiny. Takže som tento priečinok otvorila a boli tam dva word dokumenty. Jeden som rozklikla. Bola tam nejaká básnička o láske, na môj vkus príliš presladená. Ten druhý dokument som ani neotvárala, lebo mal názov "pszf". Potom tam mal moju fotku. Šokovalo ma to. Čím ďalej, tým viac som odhalovala Robertove iné stránky. Potom tam bol nejaký súbor z poznámkového bloku. Mál názov "SÚRNE". Rozklikla som ho a začítala sa.

Volám sa Robert. Ak toto ktokoľvek číta, asi mám fakt problém. Tento text som napísal, pretože mám vážny pocit, že ma niekto chodí sledovať a niečo sa proste deje. Preto som tu zanechal indície, aby mi tento prípad pomohla rozlúsknuť len pravá Agatha Christie. Viete, na koho narážam, mami, oci, ak to čítate zrovna vy. Povedze jej, že ju mám rád. Hádam som v poriadku. Kŕmte rybičky. Word dokument dva, fotka. Prezrite súbory, láska, názvy.

Naozaj je to narážka na mňa? Skvelé, super, vážne, keď ten súbor zmažem, zistia to, keď ho nezmažem, zistia to tiež. Zistia že s tým mám čosi spoločné, aj keď vôbec netuším o čo ide.
Takže aj cez slzy som prešla text znova a znova. Kŕmte rybičky? Robert nemá rybičky. Word dokument dva? Pozrela som si ho. "PSZF" ,  skoro prázdny, bolo tam len toto. "fotka, jacob". Fotka, Jacob... Prezrite súbory, láska, názvy... Názvy... PSZF... POZRI SA ZA FOTKU. FOTKU S JACOBOM.
Tĺklo mi srdce. Podišla som k fotke, a nadvihla ju, zložila z klinca. Nič tam nebolo. Potom ma však napadlo ešte čosi. Vybrala som zadný tvrdý papier a vypadol odtial kúsok papiera. S búšiacim srdcom som si prečítala text. Adresa. Naozaj tam bola adresa. Vryla som si ju do pamäte a prečítala som si jeho text znova. Prezrite súbory, láska, názvy. Láska, názvy.. Nemal tam toho moc, lenže ja už som bola opatrná a prezerala som každý názov súboru. Samé kraviny ako "fjbbgn" čo nemohli nič znamenať. Jediné čo by teoreticky mohlo byť nejaké heslo, bolo "mltzcs". Zapísala som si to do zošita z delfínmi, ktorý je vždy poruke a opísala si aj Robertov text. Potom som zobrala zo stola jeho USB čo tam ležalo pohodené a stiahla moju fotku, aby sa nepovedalo, keďže som vlastne prišla kvôli fotkám. Povedala som policajtovi o texte, dodala som, že mu nerozumiem a on odvetil, že ma ešte prijdú vypočuť. Potom som sa rozlúčila a padala domov. Hm, asi zbohom, nudný život.

Dievča nie je kľudné. To je zlé. Pátra. To je horšie. Musím ju zastaviť. Zbaviť sa jej.