krvavý detail

známy hlas

Už mi to príde hlúpe na začiatku sa ospravedlňovať ale prepáčte za neaktivitu. 
Dôvody- blížiace sa talentovky, veľa učenia a písanie "dychu robota". 
Takže už mi odpusťte a začítajte sa.

Už ubehol týždeň. Veľa krát u nás bola polícia, v škole som momenálne obľúbená. Laura z našej triedy sa ma asi 5krát spýtala, či je naozaj vrahom Jacob. Trocha ma to už iritovalo, predsa Robert bol náš spolužiak, trocha úcty by nezaškodilo. Aj keď, zas tak úplne sa na neho nevykašľali, na jeho bývalom mieste horí sviečka. Čudné, nikdy som si nevšimla, že by ju niekto zapaľoval. Jednoducho tam bola.

Našiel sa Adolf. Ukázalo sa, že si len zložil veci a zabehol pomôcť nejakej babke zmontovať skrine..
Jednoducho je to blbec už od prírody. Ale zas nesmiem byť taká, odkedy sa dozvedel, čo sa stalo, je ku mne prehnane milý a dokonca mi kúpil medovú Marlenku. Mame zas kupuje ruže. Ach.

Čo sa týka Adama, občas k nim zaskočím. Dobre si vychádzam s Mayou, jeho sestrou. Taktiež mám rada Adamových rodičov.

Dnes som len tak ležala na posteli, keď ma zrazu niečo napadlo. Adamov a Adolfov rozhovor. Hovorili čosi v zmysle, že keď na to prijdem, budem naštvaná. Aj na obsah toho balíka, čo prišiel jemu. Vlastne som mu to ešte nepovedala. Chvíľu som nad tým premýšľala a nakoniec som sa odhodlala a išla za Adolfom. Bola nedeľa a doma sme boli všetci traja. 
Adolf bol v obývačke a robil čosi s rybím žrádlom, ukladal ho na policu. 

"Adolf?" opýtala som sa ho neutrálnym hlasom.
"Maya? Stalo sa niečo? Si hladná?"
"Nie, ale chcem sa niečo spýtať. Vlastne mám dve otázky."
"Sem s nimi."
"Okej. Prvá je- O čom ste sa bavili s Jaceom, keď ste hovorili, že by ma to mohlo nahnevať, keby na to prídem?"

(pozn.- celý rozhovor je tu, je z časti "takmer normálny deň
Adolf- "A ona o tom vie?"
Jace-"Nie, bojím sa, že by ju porazilo, keby sa to dozvie"
Adolf-"Ja viem, chlape, ale aj tak sa bojím, že to nevyjde. Že sa niečo pokazí."
Jace-"Ale no tak, čo by sa malo pokaziť? Máme to dokonale naplánované a Maya nič netuší..")

Adolf sa zasmial a povedal, že o nič nešlo, len mi chceli kúpiť poukaz na výmenný pobyt. Adolf Jacea odhováral, lenže teraz je rád, že tak spravil, lebo si myslel, že Jace by mi mohol ublížiť. 
Priznám sa, trocha mi odľahlo.. Lenže ešte tu bola druhá vec.
"Adolf, keď si tu nebol, prišiel ti balík a ja.."
"Ach, Maya, nemysli si, že som tie uspávacie lieky objednával kvôli tomu, že pomáham Jacobovi v tých bláznovstvách čo robí. To by som bol veľmi nerád. Nie, tie lieky sú pre môjho kamaráta. Vlastní ZVERIMEX, v ktorom robím a zároveň je zverolekár. Poprosil ma, či by som mu tie lieky objednal a tak som ich objednal. To je všetko. Mohla by si mi ich priniesť?" opýtal sa a ja už sa vážne hanbím. Vážne som s Robovej smrti obviňovala tohto neškodného pána?
Priniesla som mu tie lieky a zvyšok dopoludnia sme sa spolu rozprávali o hlúpostiach, po chvíli sa pridala aj mama. Konečne som začínala mať pocit, že sme rodina. Zaspávala som spokojná.

Na druhý deň som musela ísť do školy, samozrejme. Len čo som vošla, všetci sa na mňa čudne dívali. Neznášala som to. Horšie to však bolo v triede. Keď som vošla tam, spolužiaci sa ku mne vrhli ako muchy na h... no veď viete a začali ma zavaľovať otázkami. Unavene som si pošúchala čelo a nejako sa došuchtala k svojmu miestu. Zachránilo ma zvonenie. 
Ubehla už polovica hodiny slovenčiny, keď tu mi zrazu zazvonil mobil. Neviem, prečo som si ho nestíšila, ale proste zvonil. Pozrela som sa na učiteľku a povedala jej, že to musím zdvihnúť a že je to súrne. Fungovalo to a len mi kývla, že mám ísť za dvere. Ako som šla, otáčali sa za mnou všetky hlavy. Zatresla som za sebou dvere.
Zdvihla som hovor. Nebolo to utajené číslo, ale pevná linka. Kľudne to mohol byť aj otravný prieskum. Ale nebol.
"Aaa, Maya nám to zdvihla. Všimol som si, že posledné dni ma nemáte v láske. Neboj, mám svoj tajný zdroj. A mimochodom, esemesky mi už prišli ohrané, radšej takto, cez telefón. Ale k veci - mám tvojho dobrého kamaráta.. Akože sa to volá.. Albert! No, ale on vravel že mu vravíte Al. Počúvaj ma moja pekná, ak ho chceš ešte niekedy vidieť, my dvaja sa musíme stretnúť. Povedzme dnes, aby to nebolo podozrivé, až po škole. O piatej. Vo vašom starom bunkri. Dovtedy Alovi, prisahám, nič neurobím. Musíš prísť sama. Inak si dovolím túto malú dohodu porušiť." Zložil. Jace, samozrejme.
Už už som išla vytočiť 158, ale k čomu by to bolo dobré? Pristúpim na jeho podmienky.