krvavý detail

puzzle

Naozaj som bola presvedčená o Adolfovej vine. Bol údajne na školení a mal tam byť ešte 6 dní. Potom si to s ním vybavím. Nápisala som rýchlu smsku Adamovi nech mi dá vedieť kedy príde. Odpoveď mi pípla do 2 minút. 

Za 2 dni.

Na Adama nejaké stručné, ale nevadí. Vždy bol ukecaný. Aj v tábore. Vybavila som si zas príjemné chvíľky z tábora. Áno, mala som pocit, že Adam žiarli, že s Robertom sme si boli blízky, ale potom mi došlo prečo to bolo. Pre tie nechutné veci, čo urobil. Overila som si to u Adamovho brata. Ale aj tak nám bolo spolu dobre. 

Rozhodla som sa, že nechám minulosť tak. Hodila som na seba bundu a vybrala sa na prechádzku, nech si prečistím hlavu. Premýšlala som nad Adolfom, tým idiotom. Javil sa len ako neškodný blbeček a takto to dopadlo. Išla som okolo potravín, tak som si povedala, že sa tam zastavím. Vzala som si škoricovú tyčinku, minerálku a postavila sa do rady. V potravinách hrala otravná hudba. Už už som platila a zrazu ma skoro vystrelo. Ale nie z hudby. V rade stál Adam.

Zarazilo ma to. Slabé slovo.

Stále mi to nedochádzalo.

ADAM?!

Zradca. Áno, zradca. Ževraj na výlete. V poriadku. Chlapec sa chce zahrávať, fajn, pristúpim na jeho hru. Snažila som sa nevytŕčať z davu aby si ma v rade nevšimol. Nevedela som, na čo sa hrá. Hnev vo mne vzkypel a ja som bola rada, keď som konečne zaplatila a vypadla odtiaľ.

Doma som sa hodila na posteľ a premýšlala. O pol hodinu prišiel domov Jacob a podal mi bez záujmu list, čo bol ževraj v schránke. Moje srdce vynechá 2 údery. Skoro ma porazilo. Vstala som a odišla do kuchyne si ho v kľude otvoriť. Mama ešte nebola doma, takže som malá aké - také súkromie. Rozšklbla som obálku a pustila sa do čítania.

Vidím že si nedáš pokoj. Radím ti dobre, prestaň.

Teraz už sa začínam vážne báť. Ako dotyčná osoba vie, že sa tomu snažím prijsť na koreň? Nemohli by tu byť kamery?, pomyslím si paranoidne. Ale nie, to určite nie, ako by sa sem dostali?
Ale tieto listy spôsobili, že som začala byť prehnane paranoidná a podozrievavá. Je to ako v zlom filme. Lenže hlavnú hrdinku vždy zavraždia. Skvelé.
Do kuchyne, mimochodom vymaľovanej na červeno, vošiel Jacob. Pozrie na list, ktorý som len rýchlo schovala, a usmeje sa.
"Ctiteľ?" 
"Ale Jacob, nebuď blbý, kto už by len chcel mňa"
"Ále, a čo ten chlapec, Adam sa volá?"
Vtom sa mi vrátil hnev a tresla som päsťou do stola. 
"Mňa už to nebaví, počuješ? NEBAVÍ! Celú večnosť mi chodia tieto sprosté listy. Píšu tam, že nech prestanem, že nemám pátrať, že zle skončím. Jacob, prosím ťa, pomôž mi zistiť kto to je. Vážne sa bojím, veď ja aj tak nič zlé nerobím." 
Sakra. Priznala som to. Ale čo, už je to vonku.
Jacob zbledol. "Kedy to začalo?"
"Neviem, ono vlastne ešte pred Robovou smrťou mi niekto napísal, že ho to nebude bolieť. Bolo mi to čudné, prišlo mi to úplne odveci a ako nejaký žartík. Ale potom mi mama zavolala že je mŕtvy. Chápeš ako nanič sa cítim?"
Jacob mlčí a potom hlesne "A prečo si mi to nepovedala May?" 
Odľahlo mi, aspoň čiastočne. May ma prezýval kedysi dávno, cítiť z toho oslovenia lásku.
"Bála som sa. Chcem aj napriek tým listom a správam zistiť, kto zabil Roba. Zabili ho, viem to." 
Jacob teraz už fakticky zbledol a povedal, že je to naňho moc.
"Idem teraz na futbal, ale Maya, sľubujem, že spolu na to prídeme." rozlúči sa.
Ale mne to nedalo. Stále som myslela na toho Adama. Čo skrýva? V tom mi napadlo, Adam chodí na futbal tiež. Jeho mama a oco pravidelne jazdievajú v nedeľu preč, do susedného mesta k Adamovým starým rodičom. Len jeho starší brat a mladšia sestra zostávajú doma. Vždy. Musím ísť k Adamovi. Proste musím. Takže vezmem bundu a opäť otvorím dvere. Lenže na prízemí sa zrazím s poštárom. 
"Prišiel vám balík" usmeje sa. Ja sa pre zmenu zamračím a opýtam sa komu konkrétne. 
"Hmm, istému pánovi Adolfovi Strassovi" Fuj.
Podpísala som sa, vybehla pre peniaze a už aj som balík trepala hore schodami. Ani som sa nenamáhala vyzúvať, len som zobrala nôž a chudák balík rozpárala. Jeden pohľad mi stačil, aby som to všetko pochopila.