krvavý detail

tichý život

Podľa mňa ľudia rozlišujú vážnosť zážitku či spomienky podľa toho, či si pamätajú čo mali oblečené. V ten deň som mala modré rifle a čierne tričko, amulet a náramok, ktorý nosím vždy. Takže by to podľa mojej teórie mala byť byť niečo hodné zapamätania. 

"ROBERT! ROBERT!"
Tieto slová sa ozývali celou triedou na strednej umeleckej škole, ktorú som navštevovala. Klasika, bitka hneď po skončení zimných prázdnin. Bili sa Robert a chalan, ktorého meno by som si nezapamätala ani keby ma mučili. Čo sa mňa týka, čítala som si Agathu Christie a ignorovala ich. Vôbec ma nezaujímalo, kto vyhrá a takisto som na nikoho nestavila. Jednoducho som si čítala a popritom jedla bagetu, moje dve obľúbené činnosti. Keď zazvonilo, bitka podľa nepísaných pravidiel, čo som stihla pochytiť, mala skončiť. No vtedy Neznámy idiot šmaril Roberta o roh lavice. Robertovi začala tiecť krv. Vzdychla som si, vedela som, čo bude nasledovať. Neznámy ustúpi, nezabudne ostatných oboznámiť, že ak to niekomu povedia, urobí im to isté, oni, ovečky, sa zľaknú, stiahnu sa a nechajú Roberta ležať. Vzdychla som si znova, lebo som mala pravdu a v triede sa rozhostilo ticho. Vstala som, založila si knižku kúskom obalu z bagety a zohla sa k Robertovy. Prefackala som ho, aby náhodu neupadol do bezvedomia. Súdiac podľa jeho naštvaného pohľadu a tomu tenkému pramienku čo mu tiekol z obočia, bol pri vedomí. Schmatla som ho za rukáv a odtiahla do jednej učebne, kde je učiteľka bývalá doktorka. Sykla na mňa že už mám vypadnúť a vytiahla lekárničku. Potom som sa pratala. Áno, som tichá a podivín, všetko čo k tomu patrí, ale asi mám ako jediná z triedy rozum. Vošla som späť a všetci ma ignorovali. To bolo v poriadku, sadla som si vedľa Laury, takej nablbej babe z nášho sídliska a mlčala. Písala som si do malého zošita s delfínmi. Nápady na zločiny a ich riešenia si pravidelne zapisujem. Laura mi nakúkala cez plece a ja som ju skoro zabila. Laura je v pohode, ale bez mozgu. Moc ju nemusím, ale asi najnormálnejšia baba z triedy. "Ale no tak Maya, ukáž čo píšeš do denníka. Píšeš o Robertovi? Andym? Páči sa ti?" a to jej typické blablabla, ktoré treba ignorovať. Ach. Nech už idem domov.

Hodina angličtiny prebiehala normálne, mám rada našu učiteľku a angličtina ma celkovo baví. Asi v polovici hodiny sa vrátil Robert. Sebavedomo si sadol na miesto a ja som si odfrkla. Je to typ chalana, ktorý by sa z boja vrátil so zdvihnutou hlavou aj keby mal ruky a nohy na kašu. A na mňa ani nepozrel, typické. Aspoňže zvoní.

Domov som cestovala autobusom a vedľa mňa sedel chlapík, ktorý si sústavne špáral v nose. Tak som ho zakomponovala do príbehu, vrah, ktorý sa zdá ako fajn podivín, čo si sústavne rýpe v nose. Ale po čase mi to začalo liezť na nervy, tak som si odsadla a za 5 minút som našťastie vystupovala.
"Hej! Maya! Stoj!" začula som. Spoza rohu ulice bežal ROBERT! Ale moja typická taktika bola mlčať. Takže som Roberta ignorovala, ale ten debil ma neprestal nasledovať. Dobehol ma a dal mi ruku na plece. Prudko som sa strhla. "Nestojím o ospravedlnenie." Wau. Moja prvá veta čo som s ním prehodila. A potom som zdrhla. Nerobila som si z toho ťažkú hlavu, nechala som toho blázna za sebou vyjavene stáť. Vytrepala som sa na tretie poschodie a odomkla si. Doma bol len môj starší brat  (17) a matka, ale tí akoby tam neboli. Nemám zaujímavý život, popravde toto bola moja prvá zaujímavá vec za mesiac.