krvavý detail

maya

len malá poznámka- príbeh ešte nekončí 

"Maya, kam ideš?" spýtal sa ma Adolf, keď som si o pol piatej obliekala bundu. Čiernu, kožennú, mimochodom. 
"Ehm, idem za Robertovými starými rodičmi, dobre spolu vychádzame." povedala som nervózne.
"Dobre, maj zapnutý mobil. Keby niečo, zavolaj!" zakričala mama z kuchyne. 
"Jasné mami." zahundrala som a vyšla z bytu.
Keď som zišla dole po schodoch a zabuchla vchodové dvere, vytiahla som mobil. Vyťukala Mayine číslo. Zvonilo to, ale potom naskočila odkazová služba. Zrušila som hovor, nadýchla sa a zavolala Adamovi. Zdvihol to  po druhom zazvonení. "Ahoj Maya."
"Uhm, čau. Potrebujem súrnu pomoc. Stretneme sa pred našim domov za 5 minút, dobre?" 
A po krátkom zaváhaní som dodala "Prosím." 
"Je to vážne? Čo sa stalo?" odpovedal otázkou. "Adam, padaj z domu. Poviem ti potom." A zložila som.
Adam sa ukázal vážne rýchlo. Vyzeralo to akoby bežal. "No čo sa deje?" vybafol na mňa zadýchane.
"Uniesol Robovho dedka!" povedala som plačlivo. "Kto?" povedal šokovane. "No kto asi. Jacob. Volal mi cez školu. Povedal, že mám ísť do nášho bunkru a že sa Alovi, tomu dedkovi, nič nestane. Ale že tam mám ísť sama." bľabotala som.
"Maya, upokoj sa. To bude dobré. Čo ešte ti povedal? Odkial vie Alovu adresu?"
"Hovoril, že tu má nejaký zdroj. Ja neviem. Neviem čo mám robiť. Doma som to nepovedala."
"Neskúsiš zavolať na políciu?" opýtal sa opatrne Adam. "Adam, ale čo keď mu ublíži? Nemôžem byť taký srab. Musím tam ísť. Môj brat je šialenec." vzlykla som.
"Neplač." povedal Adam a objal ma. Pritisla som sa k nemu. Chcela som sa v ňom stratiť. 
"Maya, to bude dobré. Pozri, nie som šibnutý, nebudeme volať políciu. Máš pravdu. Pôjdeš tam. Ale budem čakať hneď za rohom, za tým veľkým dubom. Keby čosi, len zakričíš. A vezmi si slzný sprej. Kedy sa máte stretnúť?"
"O piatej." povedala som ohromená z toho, že mi rozumie.
"Tak to tam už radšej choď. A možno ho na ulici niekto spozná a nahlási. Veď vieš, že je vo všetkých správach. Počkaj, idem pre ten sprej." povedal a odbehol k nemu do bytu. Stála som tam a začínala mi byť zima. Bála som sa. Nie o seba, ale o Ala. A nešlo mi do hlavy, kto by mohol byť ten jeho zdroj. Kto ma zradil?
"Tak, tu je to." pretrhol mi niť myšlienok Adam a hodil po mne sprej. Schmatla som ho a strčila som si ho do vrecka. Našťastie nebolo vidno že ho tam mám. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila. Adam sa držal tesne za mňou, ale keď sme došli k bunkru, skryl sa za strom. "Mám políciu na rýchlej voľbe." usmial sa. Usmiala som sa tiež, ale dosť roztrasene. "Adam, ďakujem. Za všetko. Dúfam, že sa to vyrieši. Aj keď je to celé nahovno, aspoň nás to zblížilo. Pozri, ja sa bavím s Adolfom! Sranda, nie?" hovorila som, možno preto, lebo som bola nervózna. Príšerne nervózna. 
"Maya, nerozprávaj mi tu o Adolfovi." uškrnul sa.
 "Už choď. Ľúbim ťa." vypadlo z neho a očervenel. "Ach Adam. To sa teraz vážne nehodí." povedala som, ale usmiala som sa. Dala som mu pusu na líce. A potom som už len rozhodne vykročila k bunkru.

Vkročila som do starej kôlne, čiže bunkru. Nikto tam neboj. Sadla som si na špinavú podlahu a srdce mi tĺklo. 
5 minút. Nič.
10 minút. Nič.
Až sa zrazu objavil. Jacob. Srdce mi spravilo salto. Bože.
"Vitaj." uškrnul sa a mne z neho bolo zle. Ale zarazila som sa, že je sám. "Kde máš Ala?" sykla som naňho. "O toho sa neboj. Má ho môj zdroj, vlastne je to moja celkom dobrá kamarátka."
A zrazu do miestnosti vošla Maya. MAYA! Adamova mladšia sestra za sebou vliekla chudáka dobitého Ala. Ruky mal zviazané a cez ústa mal pásku. Bolo to ako v nejakom horore. 
"Jacob, ty zviera!" skríkla som. "Maya a ty?" povedala som zhrozene.
"Ale netvár sa tak úblížene." povedala Maya unudene. Hlupaňa!! 
"Tak čo odo mňa chceš?" povedala som rezignovane.
"Rád sa vždy s jedlom najprv pohrám, až potom ho zjem." uškrnul sa. Mne sa opäť zdvihol žalúdok. O čo tu ide?
"Prečo ma tak neznášaš?" opýtala som sa. 
"Vždy v tieni milovanej vytúženej dcérky." povedal kyslo. "Šibe ti? Mňa nemajú doma radi. Vôbec. To ty si ich obľúbenec." povedala som, ale pomyslela som si, "bol". Bol si, Jacob. Už nie si.
"Ale prosím ťa. Viem, že teraz si celkom dobre rozumieš s Adolfom. Už pár krát som sa ho pokúšal presvedčiť, že nám bude lepšie bez teba, ale on nie. Poctivý slušný idiot to je." odfrkol si. Takže Adolf o tom vedel. Ach.
Maya ešte stále zvierala Ala za rameno. Jace ma pozoroval ako dravec svoju korisť. Útek nepripadal do úvahy.
"Takže, čo s tebou Maya? Odpratal som Roberta z cesty, lebo som chcel, aby si sa konečne zmenila. Bola si troska, stále s nosom v knihách. A ja som z teba spravil skutočného detektíva! Mala by si mi ďakovať." uškrnul sa povýšenecky.
"Zabil si mi kamaráta, ty idiot!" skríkla som. "Ako ti mám byť za toto vďačná?! Zničil si mi život!"
"Maya, veď konečne žiješ! Pozri sa na seba. Oživil som ti život, aj keď ťa neznášam. Ale to je fuk, ty nevďačná krava." povedal. Niečo cvaklo.

A v tú chvíľu som nevnímala nič, len moje srdce a jeho tlkot. 
A ten o chvíľu zastal.
Začula som len Jacobov hlas. "Pozdravuj odo mňa Roberta, sestrička."

Výstrel.

Tma.

Z pohľadu Adama

Naozaj to bol výstrel? Preboha. Okamžite som sa robehol, ale keď som vošiel dnu, bol tam len doudieraný dedko ktorému z očí tiekli slzy. A bola tam aj Maya.
Nie, to nemôže byť pravda. Moja krásna Maya ležala na dlážke. Bolo mi jasné, čo sa stalo.
Rozplakal som sa ako malý chlapec. Áno, mal by som pomôcť domu dedkovi, ale mal som úplné zatmenie mozgu. Úplne som si uvedomoval realitu, ale nechcel som ten fakt prijať. Že sa na mňa už neusmeje. Nepomôže mi prekonať opicu. Nerozosmeje ma. Už nikdy mi nezavolá o jednej v noci že sa jej nedá spať a nudí sa. 
Čupel som pri nej asi polhodinu, ale neodvážil som sa jej dotknúť. Je to moja vina. Preboha, čo ma to napadlo ju tam poslať samú. Obišiel som jej telo a pozrel sa na ňu z druhej strany. Ruku mala vo vrecku, akoby sa snažila v poslednej chvíli vytiahnuť sprej. Do očí sa mi nahrnuli nové slzy. Zatlačil som jej viečka a podišiel k dedkovi, vlastne Alovi.
Pomohol som mu z pásky a uvoľnil som mu ruky. Objal ma.
"Je to moja vina-" povedal som a hlas sa mi zlomil. 
"Nie je. Vôbec nie je. Možno ste mali zavolať políciu, ale to už nezmeníš. Počúvaj, nechceš problémy. Povedz, že sem išla a ty si sa ju snažil zastaviť. Povedz, že tam vtrhla a nedala si povedať." 
"Ale ja z nej nechcem urobiť hlupaňu, Al." 
"Chcel si pre ňu to najlepšie, kamarát. Ona by nechcela, aby si mal problémy." 
Chvíľu bolo ticho a potom som povedal Alovi, nech zavolá políciu.
Kedy sa môj život tak zmenil? Maya bola ako závan čerstvého vzduchu, oživila aj tú najnudnejšiu chvíľku. A teraz musím povedať jej mame a Adolfovi, že už  nie je závan čertvého vzduchu ani stelesnenie dokonalosti. Už nie je. Odišla.