Stand alone (Psycho & Horror)

Nikdy nehovor nikdy

     Stretávam ju tam vždy keď tam idem. Chodím tam dosť často. A ona tam vždy je. Žeby tam bývala ?? Nemožné !! Je taká nádherna, má krásne svetlo-modré oči, fialovo-modré vlasy a plné červené pery. Sú také červené ..... ako krv. A to je jediné čo mi nedá pokoj. Vždy je v tom istom oblečení, a celá od krvy. Máva na sebe biele tričko na krátky rukáv, a roztrhané svetlo modré rifle. Z úst jej tečú malé pramienky krvi a stekajú jej po celom tele. Pomaly sa prechádza pomedzi stromi, a neobzerá sa. Vždy sa na mňa hodnú chvílu pozerá. 

Sú štyri hodiny ráno a ja zas nemôžem spať. Oblečiem si len tepláky, tielko a nato tenkú mikinu a idem do lesa. Je tu. Len prešla okolo mňa a na chvíľu na mňa pozrela. Prečo sem vlaste chodím ?? Čo ma sem tak veľmi láka ?? Ona ?? Tak prečo ma nikdy nenapadlo sledovať ju ?? Poobzeral som sa za ňou a ešte mám šancu ju dobehnúť. Rozbehnem sa jej smerom a zastanem až keď som vedľa nej. Ani sa namňa nepozrela. Čo ak my celý čas dávala najavo že mám ísť zaňou, ale ja som si to nevšimol ?? Po asi pol hodine chôdze, dorazíme k nejakéj podzemnéj pivnice. Ona ide prvá a ja hňeď zaňou. Zišli sme dlhými betonovými schodami, a dostali sme sa do tmavéj chodby. Na konci chodby boli železné dvere. Dievča vytiahlo z vrecka starý veľký kľúč a strčila ho do zámku, odomkla a sotila ma dnu. Dvere hneď zabuchla aj zamkla. Ostal aom tu sám. V úplnej tme. Viem že dobíjať sa von nemá zmisel, a tak som si sadol vedľa dverí na zem. Chvíľu som rozmýšlal, prečo ma sem zamkla, či ma chce zabiť. Ak hej, tak mi je to fuk. Nemám čo stratiť. Pritom premíšlaní som až zaspal. 

V noci som cítil ako ma niekam vezú. Ale bol som až príliž unavený, nato aby som otvoril oči. Ráno som sa zobudil v nejakej miestnosti čo vyzerala ako operačka, až nato že po celej izbe boli sekeri. Chvíľu potom ako soim sa zobudil, prišla tá baba. Zobrala sekeru a podišla ku mne. Ešte nikdy sa mi nepozrela do očí. Ani teraz. Podala mi sekeru do ruky a tvárila sa že viem čo mám robiť. A ja som to vedel. Chcela aby som ju zabil. 

"Nikdy ti neublížim."

"Nikdy nehovor nikdy." prví krát sa mi pozrela priamo do očí. Prví krát ku mne prehovorila. Má nádherny hlas.

"V tomto prípade to neplatí."

"Ak ty nazabiješ mňa, budem museť zabiť ja teba."

"Kľudne. Ja nemám čo stratiť. Už dávno nemám prečo žiť. Žijem len kôli tebe." podal som jej sekeru. Ona si ju bez problémov zobrala a zo slzami v očiach sa mi druhý a posledný krát pozrela do očí. Potom chytila sekeru do obydvoch rúk, a dvakrát mi s ňou sekla do nôh. Posledné čo si pamätám je ona. Jej vyšportovaná posteva, modré oči ako obloha, hebké tmavomodré vlasy, nežný hlások a slzy v očiach. 

Keď som sa prebral v nemocnini, bez nôh, prestal som hovoriť. Odvtedy hovorím len "Nikdy nehovor nikdy". Psycholog hovorí že som sa uzavrel sám do seba. A že sa z toho už nikdy nemusím dostať. Ale že prepustiť ma neôžu kým sa nevrátim do normálu. Ževraj by som mohol spraviť nejakú hlúposť. 

Prečo ma nezabila ?? Ako som sa dostal do nemocnice ?? Čo malo znamenať "ak ty nezabiješ mňa, ja budem musieť zabiť teba" ?? Prečo by ma musela zabiť ?? Kto vlastne je ?? A kto som vôbec ja ?? Prečo ešte žijem ?? 

"Majky, prišla za tebou nejaká slečna."

"Nikdy nehovor nikdy."

"Dobre Majky, pošlem ju sem."

"Je to Nikdy nehovor nikdy."

"Čo Majky ?? Ty vieš kto to je ??"

"Ano, Nikdy nehovor nikdy."

"Však si ju ešte ani nevidel."

"To ona."

"Čo ?? Čo ona ??"

"Moje nohy."

"To ti spravila ona ??"

"Ano. Povedala nikdy nehovor nikdy."

"Ostaň tu Majky !!" . Musím ju vidieť !! Otočim sa na vozíku a idem k dverám. Otvorím ich a tam stojí tá baba.

"Nikdy nehovor nikdy !!" zašepkám.

"Skončil si kôli mne na psychiatrii, odsekla som ti obydve nohy."

"A ja ťa aj tak milujem. A to ani neviem tvoje meno."

"Ester."

"Nádherne meno, ako ty."

"Si debil." zasneje sa a spoza chrbta vytiahne kuchynský nôž. Zabodne mi ho rovno do srdca, a už sme obydvaja spokojný.

"Neopätovaná láska je to najhoršie. A ešte aj keď sa vám vysmeje do xichtu a následne vám zabodne nôž do srdca."