Stand alone (Psycho & Horror)

Sestra

     Išla som s mamou v aute. Pršalo. A j som čumela von z okna jak blbá.
Nemám žiadnych súrodencov, ale strašne by som chcela malú sestričku. Počula som vonku bejaké decko kričať a plakať. Začala som sa obzerať. Zbadala som ju. Malé asi tak dvojročné dievčatko. "Mama stoj !!" vykríkla som. Mama hňeď začala brzdiť. Rýchlo som otvorila dvere a bežala v tom strašnom daždi za tým dievčatkom. Zobrala som ju naruky a začala som ju obímať. Obzerala som sa okolo seba že či tu niekde není jej mama. Zeazu ku mne pribehla nejaká žena. "Ako sa volá tvoja mama ??" spýtala sa ma. "Adriana Lorence." neisto som jej odpovedala. Podala mi nejaké papiere. "Kartička poistenca, rodný list a všetko ostatné. A tu máš 200€. Tu máš tašku zo všetkými jej vecami, a mňa si nikdy nevidela dobre." rozbehla sa na cestu. Akurát išiel autobus, v strede cesty počkala kým ju zrazí.
Pomali som kráčala k autu. Tašku a papiere som hodila do zadu, a ja som si sadla na miesto spolujazdca. Malú som si posadila na kolená. Všetko čo sa stalo som mame povedala. "Dobre, ale ty ju budeš obliekať, česať, voziť do škôlky aj zo škôlky." povedala a naštartovala. Celú cestu sme boli ticho. Zistila som že moja nová malá sestra sa volá Karin. Prišli sme domov a hňeď som Kajku unyla a prezliekla. Dala som jej hračky nech sa hrá, a ja som si išla spraviť úlohy.

Konečne som sa doučila. Kajka už spí.., takže som len upratala hračky a išla som sa osprchovať.

... O pár rokov neskôr ...

Z Kajky vyrástlo stále sa usmievavé dievčatko. Stále sa usmieva a všetko je jej smiešne. Je to strašne zlaté dieťa. Už má 7 rokov a o mesiac začne chodiť do školy.

...

Kajka má už desať rokov a už to nieje Kajka ale Kaja. Prečo ?? Už od malička chodila k psychiatrovi a tak to aj vyzerá. Psychiater povedal že Kaja patrý medzi psychicky postihnuté deti. Ano, Kaja je na psychiatrii. Mamu to úplne dostalo a veľa nocí preplakala. Ale po nejakom čase sa s tým zmierila a povedala že život nekončí a začala zas naplno žiť.

Ja som tiež neskončila dobre. Keď tam Kaju odviezli zavrela som sa do izby, ľahla som si na posteľ a pozerala na biely strop. Tak som tam ležala niekolko týždňov. Nevstala som z tade, nejedla som, nepila som, nehýbala som sa, nekomunikovala som. Mama povedala že takto to nepôjde a poslala ma za Kajou. Potom sa odsťahovala z mesta a tvári sa že nemá a nikdy nemala žiadne dcéri. 
Ani na psychiatrii som sa nezmenila. Dostala som izbu ktorá je vymaľovaná na bielo, a nič okrem staréj drevenner stoličky, veľkého sklenneného okna a obýčajných drevenných dverí nieje. Celé dni prsedím na stoličke a pozerám von z okna. Ale ani neviem na čo sa pozerám, nepozerám sa na nič konkrétne, a na nič nemyslm. 

Raz zamnou prišla Kaja, objala ma a zašepkala mi do ucha "Toto je poriadne nudné miesto že ?? Tvoj život je už celý skazený. Ňechceš s tým trápením už skončiť ??" pozrela som na ňu a pousmiala som sa. Ona sa doširoka usmiala a vytiahla z vrecka nôž. Pozrela som na ňu s vystrašním výrazom, ale ona sa na mňa len milo usmila a povedala "Neboj nebude to bolieť. Mala pravdu. Nemôže ma to bolieť, moje telo je strašne dlho bez pohybu a necítim si ho. Podišla ku mne a priložila mi nôž na pravé stehno. Potom ho tam zapichla a hňeď vytiahla a zapichla do lavého stehna. Bolelo to. Ale len trochu. 
Odstúpila odomňa a vytiahla spoza chrbta sekeru. Zľakla som sa a začali mi po tvári stekať slzy. Prišla ku mňe a odsekla mi nohy. Zahmlelo sa mi pred očami a zaspala som. Posledné čo som vydela bol Kajin škodoradostný úsmev. 

...

Zobudila som sa, ale nevedela som kde som ?? Cítila som sa strašne zle. Všetko ma bolelo. Po chvíli obzerania sa okolo seba som zistila že som v nemocnici. Zlakla som sa a začala som kričať. Teda to som si aspoň myslela, ale nevišiel zomňa ani hlások. Zrazu ku mne prišlo strašne veľa doktorov a sestričiek. 

Po týždni som sa začala zotavovať, zistila som že mi moja sestra Kaja odsekla nohy, a že som bola pol roka v kome. O dva týždne môžem ísť späť domov. Teda späť na psychiatriu. 

...

Už prešli štyri mesiace od kedy som sa vrátila z nemocnice. Práve som sa pozerám von oknom a rozmýšlam čo je asi tak s Kajou. Nejakou náhodou ma práve prišla pozrieť. "Konečne si späť. Chýbala si mi. Prepáč za tie nohy." otočila si ma k sebe a smutne na mňa pozrela. "Máš tu krásne veľké okno. Aj ja by som chcela okno po celéj stene." nepáči sa mi ako hovorý. Asi ma chce vyhodiť von oknom, ale ja aj tak už žiť nechcem. "Nechceš už žiť že ?? Neboj ani ja. Skončme s tým hnusným životom ?? Zomrieme spolu." prikývla som. Otočila ma k oknu, a chytila vozík zozadu za rúčky. Potiahla ma k dverám, a potom sa somnou rozbehla k oknu. Len tak sme preleteli cez okno a padli sme na zem, z piatého poschodia. Nemali sme možnosť prežiť...