Stand alone (Psycho & Horror)

Domček

     "Nenavidím ťa !!" zvriesknem na mamu a tresknem vchodovými dverami nášho celkom veľkého a pekného domu, s veľkou záhradou a bazénom. Neviem kam chcem ísť. Je okolo desať hodín večer, a mám na sebe len tepláky, tričko na ramienka, okolo pásu mám uviazanú mikinu a obuté mám vychodené tenisky. Vo vrecku mám len žuvačky, mobil a slúchatká. Dám si dve žuvačky a do uší si dám sluchatká. Pomali idem cez cestu, a potom cez lúku ku starému lesu. Tesne pred lesom sa obzriem dozadu na náš dom. Dole je tma, ale hore sa ešte svieti. Takže mama a sestra sa chystajú ísť spať. Otec už vyše dvoch rokou, pracuje v Londýne. My bývame v malom mestečku Willcox. 

Ako sa tak pozerám padne mi zrak na moje okno v izbe. Je také veľké. Každý večer ho otvorím, sadnem si na strechu a pozorujem tento les. Keď konečne prestanem myslieť na náš dom, všimnem si že už som dosť hlboko v lese. Ani som si neuvedomila kedy som sa rozhodla vojisť do lesa.

Zhruba po pol hodine cesty, si všimne strom ktorého konár je zohnutý až k zemi. Prídem k nemu, poobzerám sa okolo a sadnem si na ňho. Chvíľu tam len tak sedím a pozerám pred seba. Zrazu ďaleko pred sebou vidím malé žlté svetielko. Najprv si myslim že sa mi to len zdá, ale keď stále nemizne, napadne mi že tam niekto, alebo niečo je. Postavím sa a kráčam dopredu.  Keď už som dosť blízko toho svetla, zistila som že je to malinký domček. Môže v ňom byť akurá tak jedna posteľ, stôl, záchod, umývadlo a pec. Viac sa tam toho mestiť nemôže. 

Keď už som pri tom dome, napadne mi ze keď sa tam svieti, tak tam asi niekto je. Ale čo by niekto robil v lese tak neskoro večer ?? A kto ?? Podídem k oku a nakuknem dnu. Veľmi som sa neýlila. Je tam rozkladací gauč, písaci stôl a pec. Nikde žiadny záchod ani umývadlo. Vnútri red pecou stojí chalan zhruba o jeden, dva roky starší odomňa, tým pádom môže mať tak 16, 17. Ale ja mu skôr typujem 16 a pol. 

Chalana už pred pecou nevidím. Na krku zacítim teplý dych. Začnem očami behať po celom dome, zrak mi padne na otvorené dvere. Je mi jasné že ten dych patrý tomu chalanovy. Pomaly otočím hlavu, zľaknem sa aj keď som vedela že tam je. Chrbtom sa opriem o dom, a hladím chalanovi rovno do očí. Má ich pekné gaštanové. Orechovo hnedé lasy má vyčesné dohora. Je celkom pekný.
"Ahoj." usmejem sa na ňho, a stále mu neprestávam pozerať do očí.
On si ma len obzrie a bez záujmu povie "Čau" potom sa hňeď otočí a odíde. 
Ani si nestihnem uvedomiť že mi zobral mobil zo slúchatkami. Poobzerám sa okolo seba a nakoniec vídím ako si ten chalan v pohode kráča do domu, s mojim mobilom v ruke, a slúchatkami v ušiach. Niečo ťuká  do mobilu. Asi si pozerá zoznam pesničiek. Príde do domu, mobil a slúchatka položí na stôl a rozvalí sa na gauč. Ja idem hňeď za ním, a sadnem si vedľa neho. 
"Tak, čo tu robíš tak neskoro ?? A ako si to tu našiel ??" spýtam sa ho po dosť dlhom mlčaní.
Najprv si ma celú -zas-  obzrie, a nakoniec zo seba niečo dostane "Chodím sem už dlho. Raz som sa len tak išiel prejísť do lesa, a nešiel som tento domček. Odvtedy sem chodím dosť často." neznie to veľmi presvedčivo, ale nemám mu prečo neveriť. "A ty ?? Čo tu robí také mladé dievča, takto neskoro v noci ?? Nehladajú ťa rodičia ??" príliš veľa otázok naraz.
Chvíľu rozmýšlam či mu mám povedať pravdu, alebo či si mám niečo vymyslieť. "Pohádala som sa s mamou, a nechcela som ostať doma, tak som sa išla prejisť. A mame som úplne ukradnutá. Zaujma sa len o moju sestru, takže ma určite nehladá. Keď som vchádzala do lesa, ešte som sa pozerala na náš dom, či ma mama nesleduje. Ale ona už išla spať."
"A čo otec ?? Ten sa o teba určite bojí. Stavím sa že si ocinkové dievčatko." zasmeje sa. 
"Už vyše dvoch rokov pracuje v Anglicku." poviem trochu naštvane. "A čo tvoji rodičia ?? Nehladajú ťa ??" 
"Oni sa omňa nezaujmajú." skloní hlavu a pozerá sa na zem "Ako si to tu našla ??"
"Sedela som dosť daleko odtadeto na strome, a vydela som svetlo. Najprv som myslela že sa mi to len zdá, ale nakoniec som sa rozhodla že sa pôjdem pozrieť čo to je."
"Nikdy mi nenapadlo že to tu niekto nájde." tým sa naša konverzácia skončila. Dosť dlho tu sedíme po tichu, keď zas prehovorí. "Asi by si mala už ísť."
"Nemám kam. Už som ti povedala že domov nepojdem." pokrúti nadomnou hlavou a vzdychne. Odíde zamknúť dvere, a rozloží gauč.
"Neviem či chceš aj spať, ale ak hej tak buď tu somnou, alebo na tej tvrdéj zemi."
"Ak ma v noci neznásilníš." obydvaja sa rozosmejeme. 
"Ako sa vlastne voláš ??" opatrne sa ma spýta. Akoby sa bál.
" Annie. Ty ??" 
"Finnick. Kolko máš rokov ??"
"15. ty ??" ja som ale blbá. Musí to znieť poriadne blbo. To moje TY.
"Zachvíľu 17. Ostatné 15 ročné dievčatá čo poznám by som v živote nedostal do lesa. A to nie ešte v noci, a samé." zasmeje sa. Myslí tým že som odvážna ?? Radšej ostanem ticho. 
"Už by sme mali ísť spať." navrhne Finnick.
"Áno dobrý nápad."

Ľahnú si spolu na gauč a hneď zaspia. Ale ... ráno sa už nezobudia. Sú obydvaja mŕtvy. Kto ich zabil ?? To nikto nevie. O pól roka ich telá nájde malé šesť-ročné dievčatko, ktoré bolo na prechádzke v lese s rodičmi.