Stand alone (Psycho & Horror)

Život po smrti

      Volám sa Emily, a mám 15. Nemám žiadnich kamarátov, lebo všetci hovoria že som blázon a že patrím na psychiatriu. A to iba kôli tomu že vydím a počujem duchov,  a oni nie. Ja predca za to nemôžem. Otec mi zomrel keď som mala 7. Teraz žijem s mamou a starším bratom. Mama nevie čo má somnou robiť, kedže sa s nikým nebavím, iba s duchmi. Aj ona si myslý žo som sa zbláznila. Duchov som začala vydieť a počúť keď zomrel môj dedko. Mama mi vždy vravela že už keď som bola malá tak som sa rozprávala s duchmi. Keď zomrel môj dedko mala som 3. V štiroch som sa s duchmi prestala baviť a nevšimala som si ich, ale keď zomrel môj otec, nedokázala som tých duchov ignorovať. 

Raz v lete som sa prechádzala pri mori. Sadla som si na pláži k jednému stolíku pre dvoch. Objednala som si zmrzku. Skôr než mi ju doniesli počula som ako sa ma niekto pýta "Môžem si prisadnúť ??"

Pozrela som sa naňho. Bol pekný :-D ale ja som nebola zviknutá sa s niekym baviť. "Vieš kto som ??" spýtala som sa ho.

"Ano. Ja viem že sa hovorí že si blázon a že sa rozprávaš s duchmi. Ale podľa mňa si super baba." usmial sa na mňa.

"Však ma nepoznáš." zasmiala som sa.

"Ale poznám, a lepšie než si myslýš." 

Doniesli mi tú zmrzku a Luke ju zaplatil. Celkom som si s nm rozumela a páčil sa mi. 

...

Prechá dzali sme sa po pláži a rozprávali sme sa.  Veľa sme toho o sebe zistili. Zrazu sme vydeli ako sa v mori topí jedno malé dievčatko. Luke ani chvíľu neváhal, a hneď si vyzliekol tričko a skočil do vody. Mamička toho dievčatka plakala a prosila aby ho niekto zachránil. Vlny boli veľke. Luke rýchlo chitil dievčatko a plával k brehu. Keď už bol tam pustil to dievčatko a mamička si ho hneď zobrala do náručia a ďakovala. Ja som sa rýchlo začala obzerať po Lukovy. Nikde som ho nevidela. Až po chvíli som ho zazrela ležať na brehu. Rozbehla som sa k nemu a začala som naňho hovoriť. Našťastie bol v poridku. Hneď ako sa spamätal tak sa ma opýtal či s ním budem chodiť. Začala som sa na ňom smiať. Jasneže som povedla že s ním budem chodiť. Celé prázdniny sme boli spolu. Už spolu chodíme mesiac aj 2týždne. Dnes mám 16te narodky. Večer sme sa išli préjisť na pláž. Išli sme si zaplávať. Voda bola ešte teplá a slnko ešte trošku hrialo. Plávali sme k jednej skale, ktorá bola dosť ďaleko od brehu. Doplávali sme tam a sadli sme si na tu skalu. Chvílu sme tam len tak sedeli a bozkávali sa. Potom sme sa zacali rozprávať. Po chvíli nám už bola zima tak, sme sa rozhodli že pojdeme späť. Voda už bola dosť studená a boli už aj dosť veľké vlny. Rýchlo sme plávali na breh. Ja som plávala prvá a Luke dávaľ na mňa pozor. Keď som konečne bola na brehu, hodila som sa do piesku a oddychovala som. Po chvíli som si uvedomila že Luke ešte neprišiel. Začala som sa po ňom obzerať ale nebol ani vo vode ani na brehu. Rýchlo som sa postavila a začala som na ňho kričať. Ale nič. Začala som panikáriť. Začala som plakať a všetkých prosiť nech mi pomôžu. Všetci sa ku mňe nahrnuli a začali sa ma pýtať čo sa stalo, a ako mi môžu pomôcť. Nebola som schopná im to vysvetliť. Prerazila som si cestu k moru a skočila som tam ale nič. Vynorila som sa niekto ma vytiahol na breh. Potom som sa zobudila v nemocnini. Začala som sa pýtať na Luka. Sestrička sklopila pohľad a pozerala sa do zeme. Hneď som vedela že je mrtvy. Začala som plakať a sestrička sa ma snažila upokojiť.

O týždeň ma pustili z nemocnice. Odkedy som zistila ze Luke zomrel ... neprehovorila som ani slova.

...

Už to je mesiac čo som doma z nemocnice. Keď som prišla hneď som si išla lahnúť do postele. Odvtedy som z nej nevstala. Neprezliekala som sa, nejedla som, nepila, neumývala sa, a ani nehovorila. Stále sa okolo mňa motajú doktori. Ale ani jeden nema odvahu čo i len sa ma dotknúť. Raz kumne prišla mama a povedala mi že dnes je Lukov pohreb a že ona s otcom tam idú, a že by som tam mala ísť aj ja. Neodpovedala som jej.

"Tak mi ideme" povedala mama a odišla. Hneď ako odišli, som sa s menšími problémami postavila z postele. Pomali som sa došuchtala k dverám a vyšla som z bytu. Zabuchla som dvere, a išla pomali dole schodmi. Vonku som nastúpila do autobusu a vystúpila som pred kostolom. Pomali som išla ku kostolu. Zastavila som pred dverami a zavrela som oči. Otvorila som dvere a hneď nato aj oči. Pomali som vstúpila dnu a šuchtala sa do prvéj rady v kostole. Sedela tam Lukova sestra Laura, mama a otec. Plakali. Prešla som okolo nich, pričom som ostla stáť chvílu pri Laure (boli sme dosť dobré kamošky). Keď som sa išla otočit, dostla som od nej päsťou do tváre. Padla som na zem, a bezvládne tam ležala. Nedokázala som sa ani posadiť. Laura si sadla na mna a začla ma biť, a nadávala mi. Jej otec ju zobrel preč, a ona namňa kričala že JA môžem zato ze Luke zomrel. Že ja som ho zabila. Prišla ku mne mama a zdvihla ma zo zeme. Keď som už stála na rovních nohách, pomali som vyšla z kostola. Nastúpila som do autobusu a vystúpila som pri mori. Išla som k moru a postavila sa do vody tak aby som v nej bola po krk. Potom som zavrela oči a padla. Nechala som sa unášať vodou. A to bol môj koniec ... Zamrzla som ?? Utopila som sa ?? Ja neviem. Ale som mrtva.

...

Teraz žijem s Lukom. A som spokojná. Každý deň chodím za Laurou a ospravedlňujem sa jéj. Ona ma počuje ale nevidí. Myslý si že sa zbláznila. S Lukom sa rozpravať nemôže. Stále mi nadáva že zato môžem ja. A ja som až teraz pochopila že som spravila chybu. Bola som sebecká. Mala som žiť ďaléj. A nie všetko to skončiť. Mala som tam byť s Laurou. Kebyže sa nezabijem, Laura by sa mohla rozprávať s Lukom, a aj ja. Ale teraz budem už navždy trpieť výčitkami svedomia.