Stand alone (Psycho & Horror)

Hry o život (part.2)

     "Môžeš ísť bývať ku mne."

"To by bolo super." zašepkám a vlezem k nemu pod perinu. On ma obíme a tak zaspím.

"Ruby vstávaj !!" počujem Jamesov naštvaný hlas. No super, to som zas posrala.

"Však už som hore !!" zavrčím naňho, a posdím sa na posteľ.

"Všade som ťa hladal !! Zľakol som sa že si utiekla z nemocnice !! Ako vidím, muším ti zrušiť aj návštevy !!"

"James, skús sa vžiť do mojej situácie !! Som pol roka zatvorená v jednej izbe !! Není tam telka ani rádio !! Bola som niekoľko mesiacov v kome, nič si nepamätám, zomreli mi rodičia, nikoho iného z rodiny nepoznám, všetci v škole si myslia že som chcípla !! Nikto zamnou nepríde a ja sa nemôže ísť poprechádzať ani len po chodbe a to nie ešte von na nemocniční dvor !!" zvriesknem naňho, a rozbehnem sa preč z izby. Bežím po chodbe, a zrážam sestričky, pacientov, doktorov a všetkých čo mi prídu do cesty. Neobzerám sa za seba. Len bežím. Zastavím sa až pri recepcii. Vštky oči naokolo namňa prekvapene a zdesene pozerajú. Poobzerám sa naokolo a zrak sa mi zaství na krásnej slnečnéj záhrade. Rozbehnem sa tam. Obehnem celú nemocnicu, a zastavím sa až vzadu medzi kríkami. Opriem sa o mohutný kmeň duba, pritiahnem si kolená k hrudi a položím si na ne hlavu. Približne po pol hodine plaču zaspím.

Zobudím sa neskoro v noci. Som u seba na izbe v nemocnici. Je mi totálne na hovno. Z rúk mi trčí nekonečno veľa hadičiek. Načo mi to do pekla je !? VYtrhnem si ich a postavím sa. Dosť sa mi zatoči hlava, ale aj tak idem do kúpeľne. Opriem sa o umývadlo a zapnem studenú vodu. Opláchnem si tvár a pozrem sa na seba do zrkadla. Dosť mi narástli vlasy. Keď som sa naposledy pozerala do zrkadla, nemala som žiedne. Už ich mám tak po uši. Spomeniem si na deň keď som sa prebrala z komi. Spravila som to isté čo dnes. Prečo dnes nepípajú tie prístroje okolo postele ?? Zapnem svetlo ale nič sa nestane. Vypadla elektina. Sadnem si do vane a dopolky vane zastriem záves. Nohy si pritisnem k hrudi, a hlavu si opriem o studené kachličky. Zrazu si na všetko spomeniem. Bežím po betone a vedľa mňa bežia ďalšie deti. Môžem mať tak 12. Počujem kričať ocka a mamku

"Ruby ty to dokážeš !! Si najlpšia !!"

"To je moje dievčatko, Ruby !!"

Sedím na koni, vedľa mňa na štarte sú pripravený další jazdci. "3, 2, 1, GO !!" počujem výstrel. Kôň sa rozbehne a beži o 106. Ľudia kričia moje meno.

"Ruby ideš !!"

"Ruby dotoho !!"

"Ruby Wright, si najlepšia !!"

Som v škole na telesnej. Je streda prvá hodina. Bežím tak rýchlo ako vládzem, ako vždy. Zrazu sa mi zatočí hlava. Nič nevidím. Padám na zem. Cítim podsebou studenú a tvrdú zem. Bolí ma hlava a chrbtica. Počujem hlasy mojich dvoch naj kamošiek Sophie a Elly, ostatných spolužiačok a učiteľky. Nachvíľu zaspím, ale hňeď sa zobudím nato že somnou niekto trasie. Otvorm oči. Kde to som ?? A kto sú tý ľudia ??

"Ruby, počuješ ma ??"

"Ruby ??" zašepkám "kto to do pekla je !?" to si opakujem až kým nezaspím.

...

"Ruby vstávaj. Čaká ťa pán Woody." budí ma James.

"Woody, Woody, Woody. Mám ísť zaním ??"

"Jasneže ano zlatko." zasmeja sa James.

"Tak ja idem Čau." vybehnem von z izby, a poobzerám sa po chodbe. Náhle sa otočím a vbehnem do izby. "Kam to mám ísť ??"

"Za pánom Woodim. Za psychiatrom."

"Aha." zas vybehnem z izby ale na chodbe sa zastavím, otočím a vrátim sa do izby. "Ale kde to je ??" James sa zasmeje a ukáže mi že mám ísť zaním. Kráčame nemocničními chodbami a keď James konečne zastaví doňho narazím. On len ukáže na dvere a položí mi ruku na rameno "potom ťa prídem pozrieť." pustí ma a odíde. Ja zaklopem na dvere a počkám kým sa niekto ozve. "Ďalej !!" opatrne otvorím dvere a vojdem dnu. Potichu ich zavrem a podídem k stolu za ktorím sedí asi pán Woody.