Stand alone (Psycho & Horror)

Duch

     "Izbu máš dole v pivnici. Odnes si tam veci. Vankúše a perinu si dones z hora. Ja sa vrátim až neskoro v noci, nečakaj ma. A kým budem preč navar a uprac." povedala nechutným a prísny hlasom moja teta Sylvia, a zabuchla za sebou vchodové dvere. 

Zišla som dole do svojej novéj "izby" a položila som kufor a krabice s všetkými mojimi vecami na zem. Smrdelo to tu, bola tu strašná zima a tma. Je tu len jedno malé okno cez ktoré prenikalo mesačné svetlo. Na zemi bol hodený madrac, čo mala byť pravdepodobne moja posteľ. 

Vyšla som hore do kuchyne a začala som robiť palacinky. Zrazu niekto zabúchal tak silno na dvere že som až nadskočila. Išla som k dveráam a opatrne som ich otvorila. Stál tam celkom pekný chalan, mohol byť tak v mojom veku. "Kto si ??" opýtal sa ma a urobil krok do predu.
"J-ja som S-sára." zakoktala som. On sa na mňa len usmial. " A kto si ty, a čo tu robíš ??"
"Ja som Carl, a bývam tu." vtlačil ma dnu a zabuchol dvere.
"Nevedela som že teta Sylvia má syna."
"Ona ti nepovedala že má syna ?? To ťa asi nemá najradšej." zasmial sa. Vrátila som sa do kuchyne a dokončila som palacinky. Potom som začala upratovať.
"To ti povedala ona nech upraceš a navaríš, alebo si taká milá že nám budeš robiť aj slúšku."
"Nato zabudni." pozrela som na ňho vražedným pohladom. 

Keď som konečne doupratovala, odišla som hore hladať tie vankúše. Vyšla som až úplne hore do podkrovia, a tam som ich našla. Ale boli tak "trošku" zaprášené. 

"Čo to kurva ..." predomnou stála nejaká baba.
"Kto si ??" 
"Tvoja nočná mora." začala strašne pištať. Prikryla som si rukami uši a padla som na kolená. Strašne to hučalo. Išla mi vybuchnúť hlava. Začala som plakať, schúlila som sa na zemi do klbka, a plakala som. Už to nehučalo, ale nebola som schopná pohnúť sa. Celá som sa triasla. 
"Sára !!" pribehol ku mne Carl. "si v poriadku ??" posadil ma na zem a objal ma.
"a-áno." zakoktala som. Ešte stále som sa celá triasla.
"Čo sa stalo ??" 
"Ja neviem. Len tak sa tu zjavila. Hučala. Bolela ma s nej hlava."
"Kto ??"
"Tá baba." postavil ma a pomali sme išli dole. Zaviedol ma do jeho izby a ja som si sadla na posteľ. Oprela som sa o stenu a pritiahla som si k telu nohy. Kolísla som sa dopredu-dozadu-dopredu-dozadu. Upokojovalo ma to. Stále som pozerala na dvere, neviem prečo ale mala som pocit že sa tu zas zjaví. 
"Poviež mi už čo sa tam hore stalo ??" Carl už strácal trpezlivosť. Ale ja neviem či som schopná mu to povedať,
"Išla som si hore pre vankúše. Už som ich mala a chcela som ísť dole, ale zrazu sa predomnou objavila nejaká baba. Bolá v nočnej košeli, celá krvavá, zmoknutá a špinavá od blata. Opýtala som sa jej že kto je, myslela som že tu býva, ona mi povedala že je moja nočná mora, a potom to začalo. Začala strašne kričať. Rozbolela ma hlava, zapchala som si uši, nedalo sa to vydržať, padla som na zem a začala som plakať, bolela ma z nej hlava. Po chvíli to prestalo, ale ja som sa nedokázala pohnúť, a potom si prišiel ty." povedala som a stále som sa neprestala pozerať na dvere. 

Zobudili ma slnečné lúče predierajúce sa cez záclony. Otvorila som oči, ale prenikavé slnko ma donútilo hneď ich aj zavreť. Po chvíli som ich znovu otvorila, chvíľu mi trvalo kým som si zvikla na to svetlo. Poobzerala som sa okolo seba, a ostala som dezorientovná. Nič som si nepamätala, a nevedela som kde som. Až po chvíli som si uvedomila že som v jeho izbe. Som v Carlovej izbe !! Rýchlo som sa postavila a potihu som otvorila dvere a prešmikla sa pomedzi ne. Pomali som išla dole, poobzerala som sa po kuchini a obývačke, či tam neneí ta striga, a keď som ju nikade nevidela, som sa rozbehla dole do pivice, ale zastavil ma niekoho hlas.
"Kam tak rýchlo ??" vydýchla som si keď som zistila že je to len Carl.
"Prečo si ma nechal zaspať ?? Mal si ma poslať do izby." zamračila som sa.
"Striga tu už nieje." asi si všimol ako sa stále pozerám na schody, či náhodou nejde tá stará bosorka.
"Neodpovedal si mi na otázku." Dala som si ruky v bok, a zamračila som sa na ňho.
"Bola si taká zlatá keď si spala." vypučila som naňho oči. Toto sa mi nepáči. Bez solova som sa otočila a zišla dole do moje "izby". Predtým než som vošla do izby namňa ešte zakričal "Dúfam že si sa mi neurazila." prekrútila som očami a vošla som do izby. "Jasne že nie" prinutila som sa zasmiať sa a buchla som dverami. Sadla som si na madrac a pozerala som von okno. "bola ti taká zlatá keď si spala." dookola som počula jeho hlas ako mi to vraví. Mysl si že som zlatá, ale to není pravda. Nechcem byť zlatá, a ani niesom. 

Už tu sedím više hodiny a rozmýšlam či sa Carlovi páčim, a či sa vôbec on páči mne. Čo by sa stalo kebiže sa dáme dokopy ?? Je to predca môj bratranec, nemôžem s ním chodiť. Ale, dozvedela som sa to len pred nedávnom, a neberem ho ako môjho bratranca. A kebyže s ním chodím, tá stará striga by ma určite zajebala. 

O týždeň ...

Včera som začala chodiť s Carlom. A zas som vydela tú babu. Preto musím odísť. Odsťahujem sa niekam ďaleko. Ale ešte musím presvedčiť Carla, aby išiel somnou.

"Carl, musíme sa porozprávať."
"Dobre, poď do obývačky" vošli sme do obývačky a sadli sme si na gauč.
"Zajtra ráno odchádzam." povedala som mu na rovinu. Čo tu budem okolo toho krúžiť, ako okolo horúcej kaše.
"Pre-prečo ??" zlomil sa mu hlas.
"Lebo predtým ako som sem prišla som tú babu ešte nikdy nevidela. Myslím že keď odídem tak už ju vidieť nebudem."
"Sára. Ty ma chceš opustiť ?? Teraz, keď som sa do teba zamiloval !?"
"Nie, Carl to nie. Chcem aby si išiel somnou."
"Ale kam chceš ísť ??"
"Čo najďalej."
"Sára, ja nemôžem ísť s tebou."
"Prečo ?? Kebyže ma naozaj ľúbiš tak somnou bez rozmýšlania ideš."
"Ale ja nemôžem." postavil sa a odišiel. 
"Zbabelec !!!" zakričala som naňho kým vychádzal z domu. Rozbehla som sa dole do svojej izby, a zbalila som si všetky veci.
"Ak odídeš, odídem s tebou. Budem s tebou stále." objavila sa zas tá baba.
"Nechaj ma !! Ja sa ťa nebojím, a nezastrašš ma." zakričala som na ňu. Zobrala som kufor a krabice, a odniesla som to do auta. Ešte som si prišla zobrať tašku a kebelku, a odišla som. V aute som si zapla rádio a rozmýšlala som kam by som tak išla. Spomenula som si na starú dobrú kamošku Aďu. Vybrala som z kabelky mobil a vytočila som jej číslo. 
"Prosím" ozval sa jej pisklaví hlas.
"Aďaaa, to som ja Sára." zasmiala som sa.
"Ale Sárika. Čo by si rada ??" 
"Nemám kde bývať. Moji rodičia pred tromi mesiacmi zomreli pri auto nehode. Brat skončil na proti-drogovom liečení, a u tety bývať nemôžem."
"Tak poď ku mne. Vieš že u mňa si vždy výtaná."
"Ďakujem. Prídem zajtra po obede."
"Čoo ?? To až zajtra ??"
"Ešte len pred chvíľou som vyrazila od tety."
"Tak ráno ti zavolám."
"Ok. Pa." zrušila som. 

Za zhruba pol hodinu mi začal zvoniť mobil. Kto by to mohol byť ?? Zobrala som do ruky mobil a pozrela som sa n a displej. "Láska" 
"ano"
"Kde si ??"
"To ťa nemusí zaujmať."
"Musí si moja frajerka, a ja sa o teba bojím !!"
"Niesom. Medzi nami je už koniec. Odmietol si ísť somnou, a ja od zajtra začínam odznova."
"Sára. Ja som si to rozmyslel. Chcem ísť s tebou." smrkal.
"Carl, už je neskoro. Už som na pol ceste k novému začiatku." zrušila som ho, a hňeď som sa rozplakala. Carl mi bude chýbať. 
Zas mi začal zvoniť mobil. Jasneže to je Carl. Vypla som si mobil a hodila som ho do tašky. 

Ráno som si zapla mobil a mala som 84 zmeškaných hovorov, a 37 správ, jasneže od Carla. Nemám chuť pozerať si tie správy, "začnam odznova a to bez Carla". Vymazala som si z kontaktov jeho čslo a zapla som si zvonenie, zachvíľu by mi mala volať Aďa.

"No tak ako ?? Kedy prídeš ??"
"Asi tak za dve hoďky. Zavolám ti desať minút predtým ako prídem."
"Ok, tak ja idem ešte niečo kúpiť na papanie." zasmeje sa Aďa.
"Zajtra pôjdeme spolu na nákupy, a pokupujeme si všeliaké sexy oblečko."zasmiala som sa.

Zrazu cítim ostrú bolesť v lavom boku. Zahmlý sa mi pred očami a už nič nevidm, len počujem strašný rachot. Potom počujem húkať sanitku a už viac nič.

Po zhruba dni v tme a tichu, sa tma zmen na bielotu. Už nevidím všade len čiernu ale bielu. A miesto ticha počujem tú babu, čo ma strašila u Carla. 
"Táák Sára, si mrtva. Varovala som ťa. Zabila som ťa." rozosmeje sa strašne hlučním a nechutným smiechom. 
-čo je s Carlom ?? Bojí sa o mňa ?? A čo Aďa ?? Naozaj som metva ?? Myslela som že to bude viac boleť, keď budem zomierať. Ani som si to neuvedomila. Nebola som pripravená na smrť. Nerozlúčila som sa s Aďou a Carlom. Jediné dve osoby ktoré milujem. Aďa mi vždy bola ako sestra, a Carla som milovala z celého srdca. Musia veľmi trpieť.