The Finding

1. 21. narodeniny

Čakala som. Ostávali posledné sekundy do polnoci. Posledné sekundy ma delili od nového života. Prvú polovicu dňa som sa snažila zakryť nervozitu pred otcom po rokoch dokonale nacvičeného predstieranie nebolo pre mňa nikdy tak ťažké vydolovať zo seba jeden z predstieraných úsmevov ako dnes. Druhú polovicu dňa som strávila v izbe a klepala nohou zatiaľ čo som ubezpečovala svoje pošramocené nervy, že mám všetko pripravené a všetko vyjde a bez problémov prebehne každý naplánovaný krok. Presne o siedmej, ako každý jeden prekliaty deň sa vrátil, smrdel od lacného ženského parfému, ako každý štvrtok. Ja a Tobias sme ho čakali vo vstupnej hale, dokonale upravený a s obrovskými úsmevmi a keď sekundu presne otvoril dvere poslušne sme ho pozdravili a pobozkali na tvár. Potlačila som triašku a zahnala strach z nadchádzajúceho plánu. Odmietala som si pripustiť, že nás chytí a nechcela som si predstavovať čo by ma... nás čakalo za neposlušnosť a vzdor. Večera bola pripravená desať minút po Tom ako prišiel a večerali sme v tichosti. Všetko bolo nalinajkované a muselo prebiehať podľa neho. Neznášal žiadne zmeny a zbytočné slová.
Tri sekundy po polnoci a nič sa nedialo. Znova som si pozrela heslo od tajného účtu mojej zosnulej matky, ktorá mi napísala list, samozrejme tajne a schovala ho na miesto, kde si bola istá, že ho otec neobjaví. Ospravedlňovala sa za všetky roky kedy mi nebola matkou a priznala sa, že vedela o všetko čo mi otec robil, ospravedlňovala sa a ľutovala, popisovala mi, čo robil jej a koľkokrát sa jej vyhrážal smrťou, nie jej ale mojou ak spraví niečo čo by sa mu nepáčilo. Ospravedlňovala sa v liste za jej slabosť, že nedokázala byť matkou a ochrániť svoje dieťa. Nemala som jej nič za zlé. Najskôr sa vo mne nahromadila obrovská kopa zášte a horkosti a na chvíľu som ju nenávidela za to všetko, za to, že to dovolila ale s odstupom času som jej všetko odpustila. Našťastie som mala narozdiel od matky v sebe aj niečo z otcových skazených a chorých génov a preto som ja v sebe silu našla a potlačila v sebe rokmi budovanú poslušnosť a submisivitu a rozhodla sa. Nie kvôli sebe ale kvôli Tobiasovi. Stalo sa to pred troma dňami, keď prišiel do jeho izby a chcel sa s ním zahrať. V tom momente som vedela čo spravím skôr ako mi to napadlo. Vybehla som zo svojej izby a vpadla k ním. Kvôli tomu som mala ešte stále krk posiaty rôznymi farbami rovnako ako paže a brucho. Brucho...to som si chránila najviac, zistila som to pred troma týždňami keď mi moja vždy pravidelná menštruácia neprišla. Nevedela som kto je otec ani som to vedieť nechcela, nikto s kým som prevádzkovala sex na školských záchodoch nestál za moje dieťa a nestál ani o mňa. Ak by sa to dozvedel otec...bola som si istá, že by som sa čo nevidieť stretla s matkou. Ďalší z mojich strachov bol strach o plod, modlila som sa aby bol v poriadku po otcovom...
Moje klepanie nôh zastavilo cinknutie. Prístup bol povolený. Keď som videla čiastku na bankovom účte takmer som sa rozkašľala. Zadala som príkaz na presun peňazí na účet s mojím novým menom a trvalo to najdlhšie tri minúty v živote. Boli to tri milióny. Pre otca zanedbateľná suma ale mne to mohlo stačiť na niekoľko rokov. Hrdlo som mala stiahnuté od žiaľu, radosti a strachu zároveň. Všetky účty s mojím menom som mala vymazané, svoje doklady som nechala na stole a vytiahla som spod postele pripravené dve cestovné tašky a ruksak. V pravom vrecku ma čakali falošné doklady pre mňa a Tobiasa, dve letenky a všetka moja hotovosť. Mala som zabalené len najnutnejšie veci pre život a čo najmenej oblečenia na pár dní. Tobias o ničom nevedel a občas som mu jeho jednoduchý život trojročného chlapca závidela. Ale zaprisahala som sa pred dvoma rokmi, deň po smrti matky, že Tobias nespozná rovnaky život ako ja a mama, nebude vedieť čo je bolesť ani samota ani pocit bezcennosti. Istým krokom som čo najtichšie otvorila dvere do jeho izby, ktorá bola len cez chodbu od mojej a jemne ním zatriasla.
„Chceš ísť na prechádzku a na zmrzlinu?" Pretrel si oči a snažil sa na mňa zaostriť. Tak veľmi sa podobal na mamu...niekedy som sa nemohla na neho pozerať bez toho aby som sa potom zatvorila a plakala. Od smútku a zlosti naraz. Vyhnala som z hlavy všetky zbytočne myšlienky a sústredila sa. Tobias prikývol a natiahol ku mne malé rúčky. Veľmi rýchlo som mu obula ponožky a topánky, na pyžamo som mu natiahla bundu a vzala na ruky.
„Zahráme sa. Ak budeš celý čas ticho a nepovieš ani jedno slovo dostaneš dva kopčeky, áno?" Otočil mi ruky okolo krku a pritisol sa ku mne.
„Jahodovej s polevou?"
„Áno, takže tri dva jedna..." Videla som ako stisol k sebe pery a od vzrušenia z hry sa takmer triasol. Otvorila som dvere a vykročila. Vyhýbala som sa parketám, ktoré škrípali a brala som schody po dvoch. Vchodové dvere som otvorila len natoľko aby som sa s Tobiasom a taškami zmestila a čo najtichšie ich zavrela. Fajn. Vydýchla som si ale ešte nebolo po všetkom. Bol to len prvý vydarený krok z mnoha. Na chodníku pre domov som zrýchlila krok a čím ďalej som bola tým viac som pociťovala slobodu a adrenalín a pristihla som sa, že už nekráčam ale bežím ale bolo mi to fuk. Z nového mobilu som zavolala taxík keď sme boli dosť ďaleko od domu...od domu áno, lebo domov to nikdy nebol, bolo to miesto plné zlých spomienok na detstvo. Hlbokými nadýchmi som sa snažila upokojiť divoko búšiace srdce a po chvíli som sa započúvala do Tobiasovho pravidelného oddychovania. Na letisku som sa snažila vystúpiť čo najopatrnejšie a po zaplatení som si vrazila do čela šiltovku. Bolo to takmer za nami. Nechávala som za sebou 21 rokov trápenia. Nechávala som za sebou jedno svoje ja aby zhnilo a zadusilo sa v luxusnej rezidencii s otcom.