The Finding

9.

Chvíľu mu trvalo kým to bol opäť on, dokonca sa ani nedotkol croissantu a ponúkol mi aj svoj. Nemohla som odmietnuť. Ak by ich bolo viac, tak by som zjedla pravdepodobne všetky, neznášala som to aká som bola pažravá.
„Už by sme mali ísť, určite máš prácu." Pozrel sa na hodinky, prvýkrát odkedy sme prišli, a poškriabal sa na zátylku. Videla som ako nechce aby sme odišli a hľadá výhovorku sám pre seba.
„O šesť minút mám schôdzku." Zhíkla som a vyskočila na nohy. Upratala som špinavý stôl a odhodila sáčok do koša. „Daj mi nejakú prácu a ideme."
„Donesiem ti ju domov až večer." Aj tak som mala toho dosť na práci, takže mi chýbať nebude. Nenechal nás len tak odísť, chcel nás odprevadiť až k autu. Len čo sme vyšli z chodby všetci sa znova dali do nenápadného obzerania ale cítila som ako Nick vedľa mňa stuhol. Sledovala som jeho pohľad k dvom mužom pri recepcii. Jeden mohol byť v Nickovom veku a druhý podstatne starší.
„To je moja schôdzka. Je to Henri&Henri, predávajú firmu už pol roka a aj napriek mojej vysokej ponuke váhajú a naťahujú má. Nepáči sa im, že rodinnú firmu zveria do rúk slobodnemu sukničkárovi." Henri&Henri boli niečo ako jeho najväčšia konkurencia ale nie až tak známi. Mali širokú klientelu ale ani zďaleka nie takú ako King, pre Kinga by ale spojenie svojej spoločnosti s najväčšou konkurenciou v zemi znamenalo niečo ako veľký tresk, bavili sme sa o miliónovom mesačnom zisku naviac, výhodách, menšieho tlaku a celý trh by bol prakticky Kingov. Viac pracovných miest, väčšie možnosti pre ďalších talentovaných právnikov. Aj keď sa snažil byť pokojný, vedela som si živo predstaviť hurikán v jeho vnútri, šlo totiž o veľa.
„Zdravím." Podali si ruky.
„Dobrý deň." Tommy sa rovnako slušne pozdravil a so záujmom si ich obzeral.
„Toto je Nadine, moja..."
„Priateľka." Skočila som mu do reči. Podala som si s obomi ruku a snažila sa aby nebolo na mne vidieť, že prekvapene výrazy neboli to čo som chcela dosiahnuť. „A môj syn, Tommy." Výstrel maličkú dlaň k obom chlapom a obaja ju s úsmevom prijali. Tommy mal talent obmotať si okolo prsta každého koho stretol, niečím nekonkretnym, svojou žiarou alebo čistou energiou.
„Nepovedal si nám, že si takto rodinne založený, Nicholas." Nick bol rovnako vyvedený z mieri. Predstieranie bolo to, čo som robila posledné roky pred otcom a zvyškom sveta, ak mi niečo skutočne šlo, bolo to to.
„Nick nerád mieša súkromie s prácou, je to uzavretý človek, čo ste si určite všimli. Ale medzi nami..." naklonila som sa k ním a stíšila hkas. „Učí sa s Tommym písať písmena a naučil sa záhradnícke práce aby sme spravili ovocnu a zeleninovú záhradku." Obaja sa zasmiali a starší z mužov pobuchal Nicka po chrbte.
„Ale hrabanie mu veľmi nešlo." Pripojil sa Tommy čím nás všetkých rozosmial.
„Gratulujem." Kývol mladší k môjmu brušku. „V akom ste týždni? Moja žena práve končí 19." S odpoveďou ma predbehol Nick čím má úplne odrovnal.
„Jedenasty." Pohladil mi znova brucho a nemohla som uveriť, že si to pamätá a počíta. Bruško bolo očividne pre každého, doktor vravel, že bude viditeľnejšie, lebo som bola štíhla a je to prvé tehotenstvo.
„Už to nie je makové semienko ale limetka." Znova sa vložil do rozhovoru Tommy a od všetkých sa opäť ozval smiech. Nachvíľu mi bolo dokonca jedno, že máme za nami publikum, ktoré počúva každé slovo. Vnímala som len veľkú dlaň, ktorá pokryla takmer celú plochu malého bruška.
„Dúfam, že ma ospravedlnite na zopár minút." Ubezpečili ho, že s tým nebude žiaden problém a radi počkajú. Rozlúčila som sa s obomi a ešte raz prijala ich gratulácie a už jeho dlaň vymenila brucho za kríže. Tommy im naposledy zamával kým sa zavreli dvere výťahu.
„To bolo šialené." Vydýchla som a vyvalila oči na Nicka. „Proste mi napadlo,že by ti to mohlo pomôcť a potom som už konala, nestihla som to premyslieť, prepáč ak..." Rozosmial sa až zaklonil hlavu dozadu.
„Robíš si srandu? Nemohla si mi viac pomôcť, ďakujem! Nikdy som ich nevidel takých príjemných, bola si skvelá! Obaja." Bol plný energie ako po vyhranom bojí ale zatiaľ nič nevyhral.
„Ale všetci ostatní tam hore si budú myslieť..." Mávol rukou.
„Je mi jedno čo si budú myslieť. Kedykoľvek ich môžme nahradiť. Klebety má nezaujímajú." Ešte som to musela vysvetliť Tommymu.
„Tak Tommy, to čo som spravila ja, nemôžeš nikdy spraviť dobre? Klamala som aby som pomohla Nickovi za to, že je k nám taký dobrý. A chcela som aby za ním už ti páni nechodili." Prikývol a čakala som čo povie.
„Ubližujú mu? Bijú ťa?" Nie...
„Nie srdiečko, neubližujú mu, sú to veľmi milí pani." Vzala som ho na ruky aby som mu videla blízko do tváre a aby som ho očami ubezpečila a upokojila.
„Aj náš ocko bol milý." Zavrela som oči a potlačila slzy. Vnímala som ako Nick prudko nasal vzduch ale nemohla som sa na neho pozrieť, potrebovala som to vyriešiť s Tommym bez ohľadu na jeho prítomnosť.
„Vieš Tommy, náš ocko nebol milý, nebol to dobrý človek a iný ľudia nerobia to čo náš ocko. Iný ľudia vedia, že je to zlé. Nemusíš sa báť o Nicka a nemusíš sa báť ani ich, áno? Rozumieš mi?" Opatrne prikývol.
„A čo budú robiť?"
„Vypijú si spolu kávu, posedia, porozprávajú a podpíšu nejaké papiere a odídu." Výťah cinkol na prízemí ale stále som nevystupovala, potrebovala som sa ubezpečiť, že je to v poriadku.
„Je to tak?" Tommy prehovoril tentoraz na Nicka, ten si odkašľal a hrubým hlasom súhlasil.
„Sú to moji kamaráti, nemusíš mať žiaden strach." Prikývol a ako mávnutím prútika to bol opäť šťastím presakujúci chlapec. Vystúpili sme z výťahu a Nick v tesnej blízkosti s nami kráčal von a až k autu v úplnej tichosti. Nechcela som aby sa to dozvedel a už vôbec nie takto, chcela som si uchovať všetky naše tajomstvá a pochovať ich. Nestála som o jeho ľútosť.
„Večer sa zastavím, dobre?" Tommy prikývol a donútil ho skloniť sa k nemu na zem. Môj malý úžasný bratosyn ho pobozkal na čelo a nastavil mu svoje. Nick bez váhania jeho bozk opätoval a posadil ho do sedačky.
„Môžeme sa večer porozprávať?" Pokývala som hlavou zo strany na stranu, bála som sa, že keby som otvorila ústa, vyšiel by z ním len vzlyk. Nick prikývol a pobozkal ma na čelo ako aj Tommyho ale zotrval perami na mojej pokožke o čosi dlhšie. Pohladila som ho po líci a až potom mu vrátila bozk na čelo.
„Dúfam, že večer prídeš s dobrými správami." Kývla som hore, k jeho kancelárii a snažila sa čo najuprimenjšie usmiať a odohnať jeho zle skrývaný hnev. „Nemrač sa, vyzeráš staršie. A to nepotrebuješ. Už si dosť starý aj bez toho." A týmto som ho aspoň na chvíľu priviedla na iné myšlienky.
„Nie som starý! To ty si mladá." Ironicky som nadvihla obočie a nasadla do auta.
„Tak večer, dedo." Zamávala som jeho urazenému výrazu a odpichla sa od chodníka. Nechcela som myslieť na nič z toho čo sa stalo. Stačilo mi nepríjemných vtieravých myšlienok a pocitov. Zamierila som do kníhkupectva aby sme obaja prišli na iné myšlienky.