The Finding

6.

Obed prebiehal v príjemnom duchu, o konverzáciu sa predovšetkým staral Tommy, nám dvom nenechal priveľa priestoru a bolo to príjemné. Nechcela som sa s ním rozprávať, niečo nevysvetliteľné má na ňom štvalo. Otvoril pusu, nasadil svoj obvyklý výraz a bum. Moje rozhádzané nervy dostávali zabrať. Doteraz ma nikto tak nedostával permanentne do varu, preto som to pripisovala tehotenstvu.
Počas konzumovanie druhého dvojitého cheeseburgru som sa rozhodla zájsť po ceste domov do kníhkupectva a nakúpiť pracovné zošity a knihy pre Tommyho. Zisťovala som, že je neobvykle vnímavý a bystrý a šikovný a preto bol čas na začiatok výučby. Keď som mu povedala dôvod prečo ideme do kníhkupectva nadchol ho môj nápad a nemal ani najmenšie protesty. Nemohla som pochopiť ako sa zo všetkého tešil a na nič si nesťažoval, bol úplne iným chlapcom s akým som odchádzala.
Doma som sa najedla znovu a Tommy mi vysielal pyšne pohľady, vraj bol rád keď som jedla, kvôli zrniečku. V obývačke som veľmi potichu pustila hudbu a na jednu stranu stolu vybrala zopár spisov a naštartovala nový notebook, medzitým ako sa Tommy hral s mačkou a vynahradzal jej čas ktorý musela stráviť osamote som ja preštudoval všetky pracovné listy a rozhodla sa začať s abecedou. Začala som vysvetľovať čo vlastne abeceda je a ako funguje. Pozorne počúval a prikývol, sledovala som ako priamo vstrebáva všetky informácie a jeho inteligentný mozog si spája všetky súvislosti. Zatiaľ čo písal do niekoľkých riadkov veľké a malé A, ja som čítala prvý spis. Bolo vzrušujúce dostať sa konečne k reálnym aktívnym právnym spisom. Nikdy ma pravo nebavilo a sama som si školu nevybrala ale otec vyžadoval najlepší priemer, preto som nemala na výber a musela som sa učiť, po čase ma to napokon začalo zaujímať. Vzrušovalo ma mať istu moc nad ľuďmi, kontrolu nad ich životmi, pretože často záviselo od obhajoby aký osud bude čakať danú osobu. Túžba mať moc bola ďalšia chorá a skazená zdedená vlastnosť po otcovi. Až bolestivo dobre som ich všetky vnímala a nenávidela sa preto, z každej mojej myšlienky sa totiž zrodí spomienka na otca. Trpko ovládne moju myseľ, ako to dokáže len on, aj keď nie je pri mne, a ovláda má, ovláda každý kúsok mojej osobnosti a núti ma porovnávať sa s ním a hľadať všetko spoločne čo máme. Hnusila som sa sama sebe kvôli jeho odrazu vo mne. Niekedy som sa cítila ako jeho zrkadlo v panenskej verzii. Čo ak vo mne zvíťazí s odstupom času túžba po násilí? Násilnícke sklony sú totiž v každom z nás už od praveku. Násilie už odpradávna značilo silu a postupne si spoločnosť túto skutočnosť otočila a prispôsobila. Ale nikto nemôže poprieť, že to v sebe nemá. Nech to bolo zabudované v našej DNA alebo dane bohom, bolo to tak. Silní dokázali ovládať svoje pudy a násilie vnímať ako zlo, najvyššie zlo a potom tu boli ľudia ako náš otec. Násilie bral ako predohru, bola to jeho vášeň, vzrušovala ho. Niekedy, počas toho ako má bil, som sa dokázala odpútať od fyzického cítenia a len som sledovala výraz jeho tváre, jeho mimiku a šialené oči. Pochopila som, že to je jeho skutočné ja. Vtedy bol šťastný, užíval si. Objavil ľudskú podstatu, odmietol sa jej vzoprieť a nechal sa ňou ovládať. A bol šťastný. Nechápala som to ale časom to prišlo. Všetci sme celý život hľadali, honili si za niečím neurčitým, za peniazmi a mocou možno. A čo človek, ktorý získa aj peniaze aj moc nebude nikdy spokojný, aj keď všetko má stále túži po niečom viac, chce sa cítiť ako samé božstvo a to presne otec našiel. Cítila sa ako náš Boh. Ovládal nás všetkých, mal nás pod kontrolou a rozhodoval o našich životoch. Rozhodoval aj o matkinom a nemala som žiadne priame dôkazy ale vedela som, že ju zabil. Prestala pre neho byť zábavou a odísť ju nemohol nechať, bolo by to ako prísť o veriaceho, o jednu svoju ovečku a to si nemohol dovoliť. Zahliadla som jej mŕtve telo a nevidela som žiaden pokoj. Mŕtvi vyžarujú už len pokoj a chlad ale mama nie. Mala naširoko otvorené oči a ústa, nezomrela prirodzenou smrťou. V ten deň, ten okamih som pochopila, že otec je schopný všetkého a nie cesty preč z tohto pekla. Až kým som nenašla list a dostala nádej. Ďalšie tri roky som sa držala pri živote len vďaka malej nádeje a Tommymu. Snažila som sa mu byť najväčšia podpora, tráviť s ním čo najviac času a tým ho chrániť od neho ale keď som bola v škole nešlo to. Zaprisahala som sa, že už nikdy neprídeme o našu nezávislosť. Nikdy sa nebudem spoliehať na nikoho a vždy budem pripravená odísť. Nemohla som ani jeden deň žiť v úplnom pokoji. Aj keď som spravila aj nemožné pre náš útek, nikde som nemala istotu. On bol schopný všetkého.
„Mám!" Z myšlienok ma vytrhol maly zázrak a ukazoval mi zapísanú celú stranu. Plynulé sme prešli na ďalšie písmenko a ja som prepísala viac ako polovicu celého spisu keď niekto zaklopal. Za dverami stál Nick už bez obleku a kravaty.
„Priniesol som zmrzlinu." Možno som ho chcela poslať domov ale keď ukázal krabičku s mentolovou a jahodovou príchuťou nemohla som to spraviť.
„Ale obaja pracujeme." Nadvihol obočie a vyzul sa. Vytrhla som mu obe krabičky a bežala po lyžičky a späť do obývačky. Nick zabral kreslo tak aby nás videl oboch a nahol sa cez stôl aby zistil čo píše Tommy.
„Takže ste sa pustili do abecedy. A práce zároveň." Oznamoval mi čo zistil. Prikývla som.
„My ženy dokážeme viac vecí súčasne. Vyhlasujem hneď po dokončení béčka zmrzlinovú pauzu." Doťukla som posledných pár viet kým Tommy skončil. Zaklapla som notebook a zložila papiere. Nemohla som sa dočkať. Tommy hneď začal citovať všetko čo som mu povedala o abecede a ukazoval mu prvé pokusy. Privlastnila som si celú mentolovú a až za polovicou ju ponúkla Nickovi, ktorý dvihol pohľad od Tommyho písmen a spojil naše pohľady. Vzal si kelímok a skôr ako som si stihla zobrať lyžičku tak ju vzal medzi prsty on, nabral zelenú zmrzlinu a vložil ju medzi pery. Hypnotizoval ma svojimi pohybmi a nemohla som sa odtrhnúť od pohybov prier, to ako vytiahol lyžičku, ktorú som mala ja v ústach zo svojich úst. Vzrušilo ma to ako nič. Vlastne som sa nedokázala len tak vzrušiť a teraz som k tomu nepotrebovala ani slova ani dotyku, nič. Bola som pripravená, vlhká a ak by tam nebol Tommy, prisahám Bohu, žeby som sa na neho vrhla. Bez hanby. Podal mi kelímok s lyžičkou späť a tentoraz sledoval on mňa. Musela som...musela som ochutnať týmto spôsobom Nicka. Spravila som to isté a tentoraz bol on ten ktorý sledoval moje pery očarovaný mojím tehotenským kúzlom. A vtedy prenikol Tommyho hlas späť do môjho podvedomia. Stále ukazoval Nickovi svoj šlabikár ale ten venoval pozornosť mne.
„Zasrané hormóny." Zamrmlala som ale nie dosť potichu, Nickov hlasný smiech mi bol dôkazom.