The Finding

7.

Nakoniec Nick pomáhal s abecedou a spolu s Tommym sa každú chvíľu smiali. Došli sme po F keď si začal zívať a tak som ho išla uložiť, čo obsahovalo umývanie zúbkov a tiež mačku a náš dvojbozk. Povedala som, že musím pracovať a vôbec neprotestoval. Našla som Nicka v kuchyni ako umýva taniere za večerou a osudné lyžičky od zmrzliny.
„To si nemusel. Ďakujem." Podala som mu utierku na ruky.
„Môžem ti ponúknuť vodu, alebo vodu so sirupom, alebo bezkofeinovy čaj, bezkofeinovu kávu, kakao?" Páni... Kedy sa to stalo, kedy som sa stala mamou bez kávy a vína? Nick sa zasmial a oprel o kuchynskú linku, založil ruky na hrudi a všetky obrovské svaly na rukách sa zvlnili a látka trička mu bola pritesná, náhle mi vyschlo v ústach.
„Prosím ťa, teraz sa so mnou dejú zvláštne veci. Okrem toho že som zdravá žena, som aj...moje hormóny sa teraz správajú inak a všetko vidím a cítim intenzívnejšie preto by bolo lepšie..." Nestihla som poriadne zaregistrovať kedy sa odlepil od linky a prekonal tých pár krokov ku mne ale zato pridobre som vnímala mäkké pery na mojich a jazyk skúmajúci moje vnútro. Všetko sa dialo mimo môjho zdravého rozumu, všetky akcie s reakcie ho vynechali a preto moje dlane stláčali jeho tričko a zvyškom tela som sa lepila k nemu ako o život. Jednou rukou som ho pohladila do krku a vtedy zintenzívnil nás bozk. Naklonil hlavu nabok a nechal vášeň prebrať kontrolu. Neuvedomila som si, že ho škriabem nechtami až kým nezasyčal od bolesti. To ma prebralo z erotického oparu a vytrhlo z delíria. Cúvla som o niekoľko krokov a robilo mi problém udržať sa na gumených nohách. Obaja sme sťažka dýchali a snažili sa vrátiť dych do normálnu. Bola som vzrušená. On bol tiež. A hore spal Tommy.
„Snažila som sa ti vysvetliť, že... že..." Znova ku mne vykročil ale tentokrát som mala v sebe viac síl. „Nie! Nemôžem!" To ho zastavilo. Stala som na jednej strane kuchynského stola a on na druhej. „Nechcem si s nikým nič začínať, rozumieš? Nie som to len ja ale aj Tommy. Nemôžem do našich životov zobrať niekoho kto odíde. Aj keď v tebe vidí istu autoritu a otcovskú postavu, nemôžem! Nevieš si predstaviť čím si prešiel a nepotrebujem aby ho ďalšia chlapska autorita dostala na dno. Nechcem v našom živote chlapa. Prosím..." Neodpovedal len ma naďalej sledoval. „Onedlho príde ďalšie dieťa, nezačínaš si s nejakou obyčajnou ženou s ktorou sa pohráš, ešte pred mesiacom by mi to bolo jedno, nechala by som si tebou vyšukat zdravý rozum ale teraz to nejde. Medzi nami nesmie k ničomu dôjsť aby sa nič nemohlo pokaziť a aby nič nemohlo ublížiť Tommymu." Jeho zastreny pohľad sa konečne vyjasnil a naďalej zo mňa nespúšťal oči.
„Čím si si prešla ty? Kto môže za všetku bolesť v tvojich očiach? Kvôli komu si dospelá v tak nízkom veku?" A vtedy to prišlo. Bolo toho na mňa príliš. Útek, nový dom, zariadiť nový život a byť deň čo deň silná, zvyknúť si na rolu matky... Rozplakala som sa. Konečne sa dňami hromadený stres vylial z fľaše a odchádzal v slzách. Videla som ako sa blíži ale nemohla som, nezniesla by som už nič viac.
„Prosím odíď. Správ to pre mňa a budem ti vďačná." A presne to spravil. Veľký silný muž poslúchol plačúcu ženu.
Prepisovala som spisy do druhej a vtedy môj plač konečne ustál a mohla som ísť do postele.

Niekoľko ďalších dní prebiehalo rovnako. Každé ráno sme zaliali naše sadenice a hodnotili rady každej rastliny, zahrnuli sme do našej rannej rutiny pravidelne prechádzky s mačkou. Všímala som si na sebe zmeny. Rýchlo som sa zadýchala, chodila som cikať každú polhodinu a môj apetít sa zmenil. Podstatne zmenil. Chutilo mi oveľa viac, potrebovala som jesť viac a chutili mi jedlá ktoré som neznášala. Ranné nevoľnosti boli stále rovnako pravidelne medzi 12 a jednou. Prsia sa mi menili, boli väčšie a plnšie a samozrejme citlivejšie, začínalo sa mi guľatieť bruško a všimol si to dokonca aj Tommy. Stále to bolo ľahké zakryť ale nemala som takú potrebu. Páčila sa mi jemná vypuklinka a nemohla som sa v zrkadle na ňu vynadívať. Niekedy sa Tommy k nemu len tak pritúlil a rozprával so zrniečkom a myslím, že Čiči tiež cítila príchod ďalšieho člena do našej svorky lebo spávala na samom strede môjho brucha. Do obeda sme varili, sledovali telku a rozprávali sa a po obede sme začali pracovať. Ja na spisoch a Tommy na abecede. Zvládol písmená veľmi rýchlo a sám sa vrhol na čítanie. Chvíľu som len bez slov na neho hľadela a nemohla uveriť akého šikovného brata mám. Nepotreboval s čítaním žiadnu pomoc a deň čo deň sa zlepšoval. Dokonca písal. Začal svojim menom, pokračoval mojim, naučil sa tiež naše priezvisko. Včera ma poprosil o knihu, že si chce prečítať niečo zmysluplné. Bola som v samom údive. Tiež sa menil. Mala som pocit akoby rástol fyzicky rýchlosťou svetla a naberal na hmotnosti a sile a rovako sa vyvíjala aj jeho psychika, chcel rozumieť veciam, ktoré pre iné deti neboli dôležité a slovná zásoba dávno prekračovala limity jeho veku. Začal sa zaujímať o práce v kuchyni a pomáhal mi s ľahšími prácami. Pred týždňom sme oslávili môj prvý týždeň v práci a obrovskú výplatu na účte. Moja prvá výplata v živote. Vlastne aj moja prvá práca. Čo ma ale obzvlášť tešilo bol predaj mojej kozmetiky. Každý deň to boli traja až štyria ľudia. Rozšírila som ponuku hneď o niekoľko veci a videla som záujem. Išlo to pomaly ale začínala som byť schopná nemíňať z maminych peňazí. Tešila som sa z každého úspechu. O tri dni nás čakali piate narodeniny môjho slniečka. Vedela som presne čo mu pripravím a kúpim a nemohla som sa dočkať. Pomaly končil máj a teploty stále stúpali, Tommy bol samozrejme nadšený, ja som ale na tom rovnako nebola. Potila som sa ako prasa.
A s Nickom sa to nikam nedostalo, nie žeby niekam malo. Vyhýbali sme sa jeden druhému. Tommy sa občas zaujímal kde je ale pochopil, že má veľa práce,keď zamestnáva toľko ľudí a na každého musí dávať pozor. Občas mi nechal novú kôpku spisov pred dverami a potom mi poslala esemesku, že ich tam mám. To bola celá naša komunikácia. Dnes má ale žiadne spisy nečakali a ja som sa nemala čím zamestnať. Rozhodla som sa teda navštíviť ho, vrátiť mu všetky spracované a vziať nové. Potrebovala som ísť vybaviť zopár veci a jeho som mala po ceste. Ale čo som si to nahovárala, chcela som ho po takmer dvoch týždňoch vidieť.
„Tommy!" Zakričala som do domu. „Ideme do mesta!"