Pravda o Oriónovi

prológ

 P R A V D A     O     O R I Ó N O V I

prológ

Cudzie hlasy, dunenie hudby a štebotanie mojej frajerky sa mi každou sekundou zabodávalo do ušných bubienkov ako malé, no účinné dýky, ale aj cez to na tom bolo niečo uspokojujúce. V mojom byte takmer nikdy nebolo ticho- už dlhšiu dobu. Odkedy sa môj otecko rozhodol že žil už dostatočne dlho, každý večer sa tu mihlo niekoľko mojich kamarátov, známych, alebo dokonca cudzích ľudí. Byť obklopený ľuďmi zaručovalo istú pohodu a komfort.

Znamenalo to nemyslieť na zlé veci, na ktoré by sa myslieť nemalo.

Stephanie ma znova potiahla za rukáv a túžila po pozornosti, a tak som ju ako otravného psa potľapkal po hlave. Nemal som teraz chuť znášať jej často premenlivé nálady a vtieranie sa.

Všetci okolo mňa sa bavili, a ja som mal chuť baviť sa s nimi. Tancovať, spievať, robiť opilecké hlúposti. Oddať sa. Stále som však mal na ruke prilepenú Stephanie a keď zazvonil zvonček na dverách, s povzdychnutím som sa tam vybral so Stephanie ako mojím verným chvostíkom.

Keď som otvoril dvere a zistil som že predo mnou stojí polícia, hudba mi zrazu prišla až príliš hlasná a párty odohrávajúca sa v mojej obývačke až priveľmi výtržnícka. Stephanie môj biceps obopla svojimi malými rukami ešte silnejšie a vystrčila bradu dopredu, akoby sa mala ísť pobiť.

,,Sme tu kvôli rušeniu nočného pokoja," hlbokým hlasom neodpúšťajúcim akékoľvek priestupky prehovoril prvý chlapík v uniforme. Druhý nakukol dnu a sklamane si prezrel podnapitých tínedžerov tancujúcich v mojej maličkej obývačke.

,,Kde máš rodičov?" opýtal sa napokon a ja som vytreštil oči.

A kurva...