Pravda o Oriónovi

17.

časť sedemnásta: 

Z obývačky sa ozýval smiech River a Jaydena. Jordieho som síce nepočul, ale bol som si celkom istý že tam je s nimi. Samuel nebol doma, ale za to mama áno. 

,,Chceš obed?" opatrne navrhla a ja som prikývol. Keď predo mňa položila tanier s jedlom, rýchlo sa obzrela okolo seba. ,,Tatarku? Malinovku? Môžem urobiť čaj," vysypala zo seba, akoby bola nejaká posratá slúžka. 

,,Keď som bol malý, poriadne som ani nevedel ako malinovka chutí." Nie preto že sme nemali peniaze, ale preto že nikto sa neobťažoval ju kúpiť. Nikto sa neobťažoval opýtať, čo by som si prosil. Čo by som chcel. 

A taktiež viem že to bolo hnusné. Mama sa snažila, ale to nestačilo. Nemôže zmiznúť na takmer desať rokov a čakať odo mňa, že budem o našom stretnutí rovnako nadšený ako ona. A navyše, ona sa ani nechcela stretnúť. Ak by bolo po jej, zvyšok svojho úžasného života by si dožila tu bez toho aby ma čo i len kontaktovala. To čo ju donútilo stretnúť sa so mnou bola len smrť otca. 

To bolo celé čo ju ku mne viazalo a mňa zrazu prešla chuť k jedlu. Rýchlo som do seba nahádzal niekoľko súst a zvyšok si odložil na neskôr, keď sa budem môcť sám zatvoriť do izby a tam to dojesť. Teraz však na mňa čakala v obývačke River a ja som ju nemohol nechať tak. Až príliš ma zaujímala. 

,,Prepáč Jayden, ale s River si musíme ísť robiť úlohy do mojej izby," ospravedlňujúco som naňho mrkol a on pokleslo prikývol a vybral sa do izby, Jordie nasledujúc každý jeho krok. 

Keď som otvoril dvere do mojej izby, River váhajúc vošla a hodila na mňa obviňujúci pohľad. 

,,Nemáme žiadne úlohy čo robiť. Nechodíme spolu ani do triedy." 

Pokrčil som ramenami a natiahol sa na moju novú posteľ. 

,,Vôbec ti nevadí takto klamať svojej rodine?" 

Už som mal na jazyku Toto nie je moja rodina, ale nakoniec som zostal mlčať. River si sklamane sadla na posteľ a preložila si jedni nohu cez druhú, z čoho som dostával pocit akoby som sedel u psychologičky. Nebolo to príjemné.

,,Si čudná," obvinil som ju. 

,,Ty si čudný," vrátila mi to. To je fér. 

,,Stále som nepochopil prečo chodíš s Riom." 

,,To je naozaj jediné čo ťa zaujíma?" prehrabla si vlasy a mne oči znova zablúdili na malé znamienko v tvare srdiečka po jej ľavým okom. 

,,Úprimne? Áno." 

River vyzerala naozaj utrápene, ale neodchádzala, čo bolo hlavné. Občas sa mi stávalo že som nezámerne znervózňoval ľudí, hlavne takých krehko vyzerajúcich ako River. Ona však nevyzerala nervózna, skôr smutná. Melanchonická. Bolo to zvláštne. 

,,Pretože si myslím že ma má rád. To už som ti hovorila. Myslím si že vôbec nie je taký zlý ako si vy ostatní myslíte, a že mu na mne záleží a že je tu šanca aby sa polepšil. Nie je práve najlepší priateľ, ale ani nie najhorší. Ani ja nie som najlepšia priateľka. Myslím si že si o ňom všetci myslia aký je zlý a to ho núti byť zlým ešte viac, čo je smutné. A viem presne čo chceš aby som povedala, aj keď netuším prečo to chceš." 

,,Tak prečo to teda nepovieš?" usmial som sa na ňu, no River mlčala. 

,,Presne tak. Lebo to nie je pravda. Nemiluješ ho a nemáš ho rada a predsa ti na ňom záleží. Chceš vedieť čo si myslím ja, River?" 

Viem že to nechcela počuť lebo vedela že jej to trocha ublíži, no zároveň to potrebovala počuť nahlas a mne nikdy nerobilo problém byť úprimný k ľuďom ak ma to nijak neovlyvňovalo. 

,,Myslím si že máš slabosť pre zatúlané veci a ktoré by si sa pre vlastné dobro nemala zaujímať. Taktiež si myslím že jedna z takých vecí som ja a Rio."