Pravda o Oriónovi

1

časť prvá:

ruže sú červené, obloha je modrá, a moji rodičia sú zmrdi

Stodvadsaťsedem.

Stodvadsaťsedem dní.

Toľko dní presne mi ostávalo do nadobudnutia slobody, do môjho vysnívaného dňa, do mojich osemnástych narodenín. Nebolo to veľa. Teda, nebolo to veľa v porovnaní s tým keď do osudného dňa zostávalo ešte ďalších stoviek dlhých dní. Toto bolo ako lusknutie prstom. Aspoň by malo byť, ak by šlo všetko podľa plánu.

Otec sa rozhodol zomrieť. Nie že by mi to nejak zvlášť vadilo, ak by mi do narodením neostávalo ešte toľko dní. Toľko dní kedy by sa mohlo niečo pokaziť. Mohli by ma poslať za mojimi príbuznými- mal som len jedného rodinného príslušníka za ktorým som mohol ísť, a to bola ešte horšia predstava ako byť s otcom.

A tak som sa rozhodol že budem predstierať, že neexistujem.

Bolo to ľahšie než som očakával, no stále ťažké. Po rozvode som si nechal mamine rodné meno, a mňa a môjho otca si nikto nespojoval. Prečo by aj? Vyzerali sme inak, chovali sme sa úplne inak, odlišné meno. Ani jeden z nás sa nechválil tým koho je príbuzný, a tak to skončilo tak že keď otec zomrel na srdcový infarkt v hospode, nikoho ani nenapadlo ísť domov hľadať jeho syna.

Celkom dlho sa mi to podarilo utajiť.

Až dodnes, samozrejme.

Policajné auto zastavilo pred domom, ktorý som ešte v živote nevidel. V meste, o ktorom som ani nepočul, vo vnútri s rodinou ktorú som nechcel.

,,Musíš raz vystúpiť," upozornil ma policajt a ja som sa naňho usmial.

,,Samozrejme, pane. Zbieram odvahu," zasmial som sa a policajt sa hneď uvoľnil. Veľa ľudí si to neuvedomuje, ale keď ste k nim možno až prehnane úctiví, majú nutkanie k vám byť milí tiež. Akoby vám to dlhovali.

Vystúpil som z auta aj s kufrom v ruke a pozrel sa na dvere. Nikto tam nečakal s otvorenou náručou. Aj tak som ju nechcel.

Poslednýkrát som si prehrabol vlasy a zaklopal na dvere. Nemal som byť prečo nervózny. Už iba stodvadsaťsedem dní, a potom odídem tak ďaleko a na tak dlho, že si na mňa už nikto nikdy nespomenie.

Dvere sa otvorili a v nich stál milo vyzerajúci pán stredného veku, s hnedými, šedinami poprepletanými vlasmi a jemný úsmevom.

,,Ty musíš byť Orión," opýtal sa s otázkou v očiach a ja som mu podal ruku.

,,Rád vás spoznávam," naklonil som hlavu a pozorne si ho prezrel. Nie, od neho žiadna hrozba určite nehrozila. Bol naprosto neškodný, a tak som zvolil že dnes budem mladý a neskúsený mladík.

Trochu nemotorne som sklonil hlavu akoby som sa mu hanbil pozrieť do očí a potriasol mu rukou. Z ramien mu ustúpila väčšina napätia a ja som sa popod nos uškrnul. Takže on čakal že  budem drzé, nevychované dieťa?

Ja som niečo horšie.

,,Môžeš ma volať Samuel. Momentálny manžel tvojej matky a tvoj nevlastný otec." Dalo mi zabrať aby som nahnevane nezaškrípal zubami, ale našťastie som sa ovládol. Štvalo ma, ako namyslene sa tváril. Akoby bol niečo viac ako ja, a obidvaja by sme to mali vedieť. Videl som, ako ma ľutoval, a to ma nahnevalo ešte viac.

Nie, presne to som predsa chcel aby si o mne myslel. Budem to musieť znášať iba chvíľku.

Samuel mi uvoľnil cestu a ja som konečne vstúpil do domu, ktorý mi má byť ďalších pár mesiacov domovom. Nechcel som to priznať, ale na prvý pohľad vyzeral veľmi útulne a navyše voňal sladkým. Koláčikmi. Nikdy v živote som ešte nevošiel do domu, kde by ma privítala taká sladká vôňa.

Spoza rohu sa vyrútila malá žena a zarazene zastala, keď ma uvidela. Mala pokožku takmer rovnako tmavú ako ebenové vlasy, nervózny výraz a postavu malú a drobnú.

Aspoň viem po kom mám moju priemernú výšku.

Výzorovo som sa vždy podobal skôr na otca. Po matke som nezdedil ani typickú španielsku pokožku, ani hnedé vlasy či oči. Jediné čo mi zanechala bolo to, že som nikdy nedokázal dorásť môjho otca. Bol to obor, a moja mama jeho presný opak. Nejak som sa zasekol medzi nimi, takže som bol stále vyšší ako ona, ale nižší ako môj otec.

Povahovo neviem. Jediné čo si o mojej matke spomínam bolo, ako neznášala keď som nás kreslil ako rodinu. Neznášala keď som zo škôlky doniesol kresbu ako sa všetci držíme za ruky, ako spolu trávime čas alebo čokoľvek čo nás všetkých troch zahŕňalo. Vtedy som tomu nechápal.

,,Orión?" prekvapene vydýchla, ako by ma tu vôbec nečakala. Hodil som na ňu chladný pohľad a chvíľku som rozmýšľal nad tým, ako ju osloviť.

,,Cámille," zaškľabil som sa a založil si ruky na hrudi. ,,Aké milé znovu sa stretnúť."

---

iba taká menšia otázočka...čítate radšej z pohľadu prvej alebo tretej osoby? A chalan alebo baba?

a máte v tomto iné preferencie pri písaní a čítaní?