Pravda o Oriónovi

3

časť tretia:

mačacia návšteva (nežiadaná, zdôrazňujem)

Z izby som vyšiel až na obed. Nechcel som aby to vyzeralo tak že trucujem, ale, no, tak trochu som robil presne to. Moja nová izba bola krajšia ako tá v mojom starom byte, ale zdala sa cudzia, prázdna a opustená. Dávalo to zmysel, pretože na stenách neboli plagáty mojich obľúbených kapiel a stôl nebol zalepený nálepkami.

Dokelu, moje potkany. Zabudol som že existujú.

V hlave som si urobil poznámku že musím prehovoriť Samuela aby mi požičal auto. Potrebujem si pre ne ísť a rovno si môžem zobrať aj ostatné veci, na ktoré som včera nemal čas a miesto.

Keď som zavrel dvere a otočil sa, predo mnou stál Jordie a pozeral sa na mňa. Musím priznať, že ma to mierne vyviedlo z miery.

,,Potrebuješ niečo?" naklonil som hlavu a zapozeral sa do jeho chladných očí, možno až príliš chladných na také malé dieťa. Usmial som sa naňho, ale neopätoval mi to.

,,Včera som ťa počul plakať," našpúlil ústa a čakal čo odpoviem. Úsmev mi zmizol z tváre ako mávnutím čarovným prútikom, čo si Jordie samozrejme všimol.

,,Pamätáš sa na tú príšeru o ktorej som ti včera rozprával?" opýtal som sa a kľakol si na zem tak, aby som bol zhruba v jeho výške.

,,O tej, ktorá neexistuje?" Jeden kútik sa mi zdvihol v chabom úsmeve, a prikývol som.

,,Presne. Tú príšeru som si možno vymyslel, ale na svete sú oveľa horšie veci. Teraz sa choď naobedovať skôr než ťa začnú zháňam rodičia," poradil som mu a sám sa vydal za ním. Jordie ma však predbehol, pretože aj keď sa zdal malý a chudučký, behať vedel rozhodne rýchlejšie než som čakal.

Keď som zišiel dole, všetci už boli usadení u stola. Na okraji stála jediná osamotená stolička, čakajúca na mňa. Bola iná než ostatné a nesedela s dizajnom. Tak nejak sa to dalo očakávať- prečo by si kupovali piatu stoličku navyše? Prinútilo ma to však cítiť sa ešte horšie, akurát bolo ešte viac vidieť ako sem nepatrím.

,,Ránko," zamrmlal som na pozdrav, a Jayden sa zasmial.

,,Sú dve hodiny poobede," ukázal na hodiny. Mal pravdu, dokelu. Zajtra je škola, a aj keď som potajme dúfal že mi dajú aspoň týždenné voľno, mal by som byť pripravený na čokoľvek.

,,Môžem tiež vstávať takto neskoro? Brat to robí, tak môžem aj ja, však?" obrátil sa na mamu a ona pokrútila hlavou.

Wau, on ma vážne berie ako vlastného brata, aj napriek tomu že ma pozná jeden deň. Bolo na tom niečo milé. Správal sa viac ako moja rodina, než vlastná matka.

,,Nemôžeš. Ani brat nemôže, dnes to bola len výnimka," hodila po mne očkom akoby čakala na moju reakciu. Neznelo to úplne ako príkaz, skôr ako otázka. Akoby sa nevedela rozhodnúť či má byť prísna, alebo skôr popustiť uzdu.

,,Jasné. Dnes pôjdeme obidvaja do postele o deviatej a vstaneme o pol siedmej," rozhodol som a Jaydenovi pomaly klesal úsmev, až do chvíle kým som naňho žartovne žmurkol a on sa hneď nadšene narovnal. Malo to pôsobiť nenápadne, ale v skutočnosti som to urobil tak aby to videli všetci pri stole. Aby videli, že nikoho počúvať nemienim.

Naložil som si na tanier cestoviny a poslušne zjedol všetko do posledného sústa. Chcel som odísť ale Samuel si odkašľal. Zastavil som počas chôdze a hodil naňho otrávený pohľad, ale rýchlo som sa spamätal. Jasné, mám byť milý.

,,S tvojou mamou dnes musíme ísť vybaviť nejaké papiere ohľadom tvojho...premiestnenia a nástupu do novej školy. Bude to ťažké keďže je tesne pred maturitou, ale ty to nejak zvládneš. Snáď," zovrel pery do úzkej čiarky a ja som musel zaťať päste.

,,Samozrejme, pane."

To že ma nevidel dospievať, to že som mal jazvu, to že som prišiel z takej diery ako je moje rodné mesto, to všetko neznamenalo že som idiot. Že som úplne blbý, nevychovaný a bez sľubnej budúcnosti.

,,Zatiaľ čo tu nebudeme zavoláme niekoho na stráženie. Nechceme, aby si sa zľakol keď tu stretneš niekoho cudzieho," jemne sa usmial a chystal sa na odchod, rukou som ho však narýchlo zastavil.

,,Prečo ich nemôžem postrážiť ja?" frustrovane som nakrčil obočie. To vyzerám až tak nemožne?

,,Nie nie, tak to vôbec nie je," začal sa obraňovať Samuel, ale neložil do toho až tak veľa úsilia aby niekoho naozaj presvedčil. Bastard. ,,Chlapci vedia byť dosť divokí. Lepšie by bolo, kebyže je tu s nimi niekto, kto ich už pozná."

Pochybovačne som sa pozrel na toho malého anjelika a jeho tichú dvojičku. Spoza Samuelovho chrbtu na mňa zbesilo mávali a vytvárali pritom veľmi divné tváre. Nechápavo som na nich zaškúlil, no hneď nato som s povzdychom zaliezol do izby a rozhodol sa prečkať tam večer.

Až dovtedy, kým som zdola nepočul divné búchanie, hlasné zvuky a trieštenie akoby na zem padlo niečo ako váha. Pár sekúnd som sa rozhodoval, či mi to stojí za tie problémy, ale nakoniec som sa zdvihol z postele a zbehol dole.

Katastrofa. To bolo jediné, čo ma pri pohľade na to napadlo.

Katastrofa v podobe divokej mačky, ktorú naháňali dvaja malí chlapci a dievča.