Pravda o Oriónovi

12.

časť dvanásta:

Keď som deň na to prišiel do školy, mal som chuť začať sa smiať. Niekto sa ma snažil šikanovať? 

,,Oión Romero? Kde máš stoličku? A prečo je celá tvoja lavica počarbaná?" učiteľka chémie- našej prvej hodiny- sa ma opýtala, pričom vynechala tú časť kde meškám na hodinu. 

,,Moja umelecká stránka sa nezaprie," pokrčil som ramenami a pohľadom prešiel na miesto, kde mala byť moja stolička. ,,Ešte som nestihol vymyslieť žiadnu výhovorku, ale to určite pochopíte," jemne som sa zasmial a pár spolužiakov za mnou tiež. 

Ďalšie voľné miesto bolo už len u Matthewa, a tak som si s povzdychom sadol k nemu. Ten sa ku mne natočil, rozprestel ruky akoby ma chcel objať a začal sa nakláňať ku mne. Bleskovo som sa naklonil dopredu a natlačil na stôl, takže sa oprel iba o vzduch a tým pádom takmer zletel zo stoličky. Rýchlo som ho zachytil za látku trička za krkom a vytiahol ho naspäť. Učiteľka naším smerom vrhla otrávený pohľad a ja som sa sladko usmial. 

Akonáhle sa začala hodina, nedokázal som prestať premýšľať nad Riom, a ako zúfalo pôsobí. Nie sme posratí štvrtáci, aby mi kreslil po lavici a kradol stoličky. Všetci ho vykreslili ako nejakého vládcu, ktorého každý musí poslúchať, inak...inak čo? Zbije ich? Uškrnul som sa. Úbohé. 

Akonáhle skončila chémia, všetci sme sa presunuli do telocvične. Dve hodiny telesnej pre mňa nikdy neboli peklo, ale ani odpočinková pauza. Všetky predmety v škole mi išli tak primerane, nemal som obľúbené, ale ani tie ktoré by som vyslovene neznášal. Vedel som sa prispôsobiť. 

V chlapčenskej šatni bolo určité napätie. Bol som si takmer úplne istý že to bolo mnou a Riom, ktorý sedel na úplne opačnom konci. 

Hrali sme vybíjanú, zatiaľ čo ja som bol kapitán, Matthewa vybili ako prvého. Celú hodinu otravoval, jeho ústa boli rozhodne výkonnejšie ako on sám. Od začiatku hodiny prešlo len pár minút, a náš tím už značne prehrával. Nakoniec sme skončili tak, že po vybití aj posledného člena nášho tímu, som do hry vstúpil ja- ako kapitán. 

Nebol som terčom len Ria, ale aj ostatných chlapcov ktorí sa neštítili ísť na mňa naplno. Hrdo som však chytal lopty a niekoľkých dokonca vybil. Už som si myslel že by sme to nakoniec mohli aj vyhrať, ale Rio získal loptu. Plnou silou ju vrhol na mňa, no radšej akoby som sa mal uhnúť, som sa rozostúpil a snažil sa chytiť ju. Podcenil som však silu akou ju vrhol, a keď mi lopta udrela do brucha, odhodilo ma to zopár metrov dozadu. Spadol som na chrbát a nedokázal zabrániť tomu, aby mi hlava udrela o zem. Na chvíľu sa okolo nás rozhostilo ticho, ale o sekundu nato už učiteľ pískal a ukazoval na mňa. Zmätene som si pošúchal boľavé miesto na hlave, ale podľa stupňa bolesti by to okrem modriny zrejme nemalo byť nič horšie. 

,,Okamžite ho odveďte ku sestričke," rozkázal a musel to zopakovať ešte raz, než sa niekto vôbec pozrel. Na moje nie príliš veľké nadšenie, bol to Rio. 

,,Prepáčte. Bola to moja chyba, tak ho vezmem na ošetrovňu sám," ospravedlnil sa a podal mi ruku, ktorú som s ľahkosťou prijal. 

Podoprel ma a vyviedol smerom na chodbu, ale hneď ako sme boli z dosahu ostatných, zastali sme akurát pred záchodmi.

,,Ak si nedáš pozor, nabudúce to bude zlomenina," prehovoril, a jeho výhražný hlas sa ticho niesol chodbou. Naokolo nebol nikto okrem mňa, kto by ho mohol počuť. 

,,Nemám rád, keď sa mi niekto vyhráža," zo strany som sa naňho povýšenecky pozrel. A už vôbec nie niekto ako on. 

,,To mala byť výhražka?" uškrnul sa, akoby som len vtipkoval. Stále sa ma dotýkal, a tak som ho od seba bleskovo odstrčil a ruky si okato utrel do trička. 

,,Včera to vyzeralo, že ma tvoja frajerka má rada, narozdiel od teba. Vlastne, celkom dosť ľudí na tejto škole ma má rado," zamyslene som si poškrabal hlavu. ,,A to len začínam. Čím to asi bude?" Rio mi odpovedal len smiechom. 

,,Strach je silnejšia emócia ako čokoľvek iné." 

,,Si si istý? Včera keď som River strčil jazyk do hrdla, nevyzeralo to akoby sa niečoho bála," oprel som sa o stenu a usmial sa. 

,,Sráč," zasyčal a vrhol sa na mňa.