Pravda o Oriónovi

2

časť druhá:

príjemné rodinné stretnutie a pár ľudí navyše

Moja matka na tvári vystrúhala ublížený pohľad, akoby snáď čakala že sa jej na privítanie hodím do náruče. Prešlo niekoľko trápnych, tichých sekúnd počas ktorých si ma prezerala.

,,Nečakala som, že prídeš tak...skoro. Koláče ešte nevychladli," usmiala sa, nie úplne komfortne.

,,Dobre vedieť," hlasom bez zbytočných emócií som odvetil, ale nedokázal som skryť ako som mal zrazu chrapľavý hlas. Nevidel som ju deväť rokov počas ktorých sa veľmi nezmenila, ale pre ňu to musel byť šok. Moje osemročné ja bolo rozhodne iné ako moje sedemnásť ročné.

,,Vyrástol si," hlas sa jej zlomil, a ja som sa proste musel zasmiať.

,,Ale samozrejme, mami," uškrnul som sa a postrapatil jej vlasy ako malému dieťaťu. ,,Za chvíľu budem legálne dospelý. Nemôžem sa toho dňa dočkať," s úsmevom sa perách som sa na ňu zhora pozrel a nechal ju stáť samú v kuchyni, aby som si prezrel zvyšok domu. Keď som bol z jej dohľadu, maska mi spadla z tváre a ja som sa zachmúril.

Po chvíli som si sadol do kuchyne za stôl, kde mi neskôr spoločnosť tvoril Samuel.

,,Koláčmi ma ponúkla mamička," s plnými ústami som vysvetlil a Samuel sa chápavo usmial.

,,Daj si koľko len chceš. Viem, že doma si ich určite nejedol veľmi často."

Nehovor, tatko. Mal som príliš veľa práce so zarábaním peňazí, na pečenie mi neostala ani voľná myšlienka.

,,Ďakujem," široko som sa usmial a do úst som si napchal celý kus buchty, lebo som bol úplne vyhladovaný, nemusel som to ani predstierať. Včera som nestihol kvôli párty zjesť večeru, a dnes sa už blížil k večeru a na policajnej stanici varili naozaj otrasne. Možno to bolo tým, že tam pracovali len tuční, vypasení muži ktorých doma krmili poslušné ženušky.

Samuel si zrazu nervózne odkašľal a očami zablúdil niekam za mňa.

,,Vieš, možno by sme ti mali ešte niečo povedať pred tým než-"Prerušilo ho dupanie malých, detských nôh a pred nami sa zrazu objavili dve detské hlavy, ktoré vyčnievali spoza rohu.

,,Už je tu?" nadšene sa opýtal prvý, a následne sa začervenal keď videl že som tiež v miestnosti. Chlapec, asi desať ročný, sa predo mňa postavil a nadšene na mňa vypleštil svoje veľké, detské oči.

,,Ja som Jayden, tvoj nový brat," vystrel svoju maličkú ruku a ja som sa zadíval na tie drobné, jemné dlane. Chlapec mal tmavú pokožku aj vlasy, ale bledo hnedučké oči ako Samuel a láskavý úsmev. Oči mu doslova žiarili, celkovo som mohol povedať že tento chlapec to musel mal v živote ľahšie ako ostatní.

,,O môj bože! To je tetovanie?" takmer zakričal a prstom ukázal na hlavu hada, ktorá mi vykukovala spoza lemu trička. Mal otvorenú papuľu a zuby mi zapichoval do jemnej pokožky na krku.

,,Chceš niečo vidieť?" pyšne som sa usmial a nečakal na odpoveď. Trocha som si nadvihol tričko a ukázal mu kúsok brucha, kde končilo hadove telo. Tiahlo sa mi cez celý trup a končilo niekde tesne pod bokmi.

,,Wau," žasol Jayden. Postrapatil som mu vlasy a nedokázal potlačiť nutkanie zasmiať sa. Malé deti som miloval. Boli také neskazené a plné života.

,,Myslím, že z nás budú super kamaráti," zveril som sa mu a Jayden prudko zakýval hlavou.

,,Tomu ver. Keď to poviem spolužiakom, nebudú mi veriť. Jordie, rýchlo poď sem! Neuveríš akého cool brata máme," zvolal niekam za seba a ja som si až vtedy spomenul, že tu na začiatku boli dve deti. Jayden si teda vie ukradnúť pozornosť.

A naozaj, o chvíľu vedľa Jaydena stála jeho verná kópia. Na prvý pohľad vyzerali úplne nerozoznateľne- husté kučery a plné pery, ale ak ste sa na nich zadívali bližšie, hneď ste medzi nimi spatrili menšie rozdiely. To, ako Jayden stojí vystretý, so zdvihnutou bradou a bojovnými očami.

To, aký chatrný a drobný oproti nemu Jordie vyzeral. Aj keď boli rovnakej výšky, Jayden bol väčší.

,,Ahoj," pozdravil sa Jordie a nadviazal letmý očný kontakt. ,,Máš na líci jazvu," prstom mi ukázal na tvár a mňa mierne myklo. Nikto to ešte nikdy nepovedal tak otvorene.

,,Jordie," sykol naňho Samuel.

,,To je v poriadku. Keď je zvedavý, nech sa pýta," mrkol som naňho. ,,Keď som bol malý, neposlúchal som mamu a utiekol príliš ďaleko...tak ďaleko, až som stretol príšeru ktorá hneď zistila že som neposlušné dieťa a chcela ma zjesť. Našťastie som ju však premohol, ale odvtedy som vždy urobil ako povedala mama a žiadna príšera ma nikdy nenašla."

,,To si robíš srandu!" vykríkol Jayden, až som si ruku musel priložiť na ucho. Prečo stále kričí? Už už som sa chystal odpovedať že to je pravda, ale Jordie ma predbehol.

,,Klameš," skonštatoval.

,,Áno," súhlasil som a otočil sa na odchod. ,,Idem sa vybaliť."

Keď som vošiel do izby s ceduľkou s mojím menom, sadol som si na zem. Snažil som sa, prisahám, ale nakoniec zo mňa predsa len vyšli vzlyky a ja som sa rozplakal.

Neznášam to tu. Neznášam Samuela, neznášam moju mamu, neznášam ako mi chutili koláčiky, a najviac neznášam to, že moja mama mala ďalšie dve deti bez toho aby som čokoľvek vedel.